Autor je redaktorom MF DNES
Je to asi posledná vec, ktorá zostala po bývalom sovietskom impériu. Takmer dvadsaťsedem rokov po rozpade komunistického bloku a inštrumentov, prostredníctvom ktorých Kremeľ ovládal svoju ríšu od východného Nemecka až po Sachalin, je účasť krajín ako Slovensko, Česká republika či Poľsko v „skupine východoeurópskych krajín“ v OSN poslednou pripomienkou „tábora mieru a socializmu“.
Pripomienkou, ktorá bola udržiavaná práve pre okamih, ktorý teraz nastáva.
V čele OSN sa totiž na pozícii generálneho tajomníka už vystriedali zástupcovia všetkých kľúčových svetových regiónov a tento rok konečne prichádza čas na to, aby na čele stál zástupca „východoeurópskych krajín“.
Teda zástupca tohto už neexistujúceho zoskupenia, ktoré nielenže dnes už nič nespája, ale kde sú vzťahy po ruskej anexii Krymu a ruskom vojenskom angažmáne v Donbase prinajmenšom napäté.
A Slovensko, malá, z hľadiska medzinárodných vzťahov len nedávno vzniknutá krajina, má medzi kandidátmi na prestížny svetový post svojho favorita, ministra zahraničia Miroslava Lajčáka.
Lajčák sa bude uchádzať o post generálneho tajomníka OSN Čítajte Sovietsky Harvard
Tento päťdesiatdvaročný rodák z Popradu má rusínske korene, ale na rozdiel od slovenských prezidentov - karpatského Nemca Rudolfa Schustera alebo slovenské Chorváta Ivana Gašparoviča - sa k svojim predkom nikdy verejne neprihlásil, hoci by to jeho osobnosti pridalo ďalší zaujímavý rozmer.
