Keď Hillary Clintonová v utorok večer ľahko vyhrala primárky v Kalifornii, stala sa prvou ženou, ktorú nominovala jedna z dvoch dôležitých politických strán za prezidentskú kandidátku USA.
Čakanie to už bolo dlhé – nielen pre Clintonovú, ale pre všetkých netrpezlivcov, ktorí už chceli vidieť popri vyhláseniach o rodovej rovnosti v politike aj skutočné výsledky – čím nominácia demokratov nepochybne je.
Tak prečo ten pocit apatie a sklamania jej potenciálnych prívržencov, najmä keď by Clintonová zrejme mala kandidovať proti svojmu vysnívanému rivalovi Donaldovi Trumpovi, recesistickému kandidátovi tak šašovsky útočnému, že ani jeho republikánski nominujúci ho nemôžu vystáť?
Samozrejme, sčasti je to spôsobené „značkou“ Clinton, ktorá je zrejme už po dvoch Billových priapistických volebných obdobiach v minulom tisícročí s konečnou platnosťou po dátume spotreby.
Koniec koncov, Hillary prvýkrát kandidovala na tento post pred ôsmimi rokmi, ako 60-ročná. Keď prehrala so súčasným prezidentom Barackom Obamom v trpkej predvolebnej kampani roku 2008, jej tvrdenie, že už nebude kandidovať, lebo „sa teší, až raz odíde na dôchodok“, pôsobilo úprimne.
