Autor je historik
Slovensko vie prekvapiť, a to na mnohoraký spôsob. Tak aj v posledných týždňoch a mesiacoch, keď pamätné tabule opustili zátišia verejných priestranstiev či rodných domov, aby sa usadili v našich obývačkách a, aspoň na okamih, zaplavili internetové diskusie.
Na tom by, samozrejme, nebolo nič zlé. Pomníky rôznych tvarov a farieb sú tu predsa na to, aby pripomínali minulosť – raz na slávu, inokedy na výstrahu. A spolužitie s dejinami, či už uvedomelé, alebo nie, prekypuje dynamikou a spoločenským dialógom. Môže byť búrlivé, ako každá zápletka s „otvoreným koncom“.
Väčšinou sa však vykryštalizuje istý konsenzus. Ten potom pomáha pri praktickom uvažovaní, keď napovie, kde stavať na slávu a kde na výstrahu. Slovensko tu nie je nijakou výnimkou.
Obdobie neslobody: 1939 až 1989
O rôznych výkladových sporoch, presakujúcich – dnes väčšmi ako inokedy – do podhubia nášho politického života, sa už písalo neraz. Napriek tomu, širšia spoločenská zhoda o „červenej niti“ najnovších slovenských dejín, teda tých dejín, ktoré sme prevzali od našich otcov a dedov, mám a starých mám, tu už nejaký čas nažíva spolu s nami.
Nájdeme ju v preambule Ústavy Slovenskej republiky, kde sa dočítame, že občania tohto štátu sa chcú usilovať o „uplatňovanie demokratickej formy vlády“ a „záruk[y] slobodného života“.
Nájdeme ju v Trestnom zákone, ktorý postihuje „podporu a propagáciu hnutí smerujúcich k potlačeniu práv a slobôd občanov“ vo vzťahu k národnosti, rase, triednej či náboženskej príslušnosti.
A napokon, nájdeme ju v zákonoch č. 125/1996 Zb. z. „o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému“, resp. č. 553/2002 Z. z. o „pamäti národa“, na ktorého základe vznikol rovnomenný ústav. Táto právna norma vymedzuje aj tzv. obdobie neslobody, a síce rokmi 1939 až 1989.
Výbušná zmes
Mohli by sme si myslieť, že situácia je jasná. Dvojici výtvarníkov Kalmus a Lorenz sa však podarilo dokázať pravý opak. Názory na zvolenú formu sa, celkom prirodzene, rôznia – veď ani na prehliadkach moderného slovenského umenia sa netiesnia davy.
Zdá sa však, že debata, ktorú nedávne návštevy aktivistov v Krajnej Bystrej a vo Veľkom Lipníku vyvolali, sa v nejednom prípade zvrháva na estetizujúcu dišputu. Ctihodný slovenský internet rieši hypotetické „návraty do puberty“, Lorenzovo tričko, vulgarizmy v krajne afektovanej situacii, PR.
Svižný chvat starostu Labanta, za ktorý by sa veru nehanbil ani vetrom ošľahaný zamestnanec technických služieb, získava v podobných úvahách takmer zákonnú povahu. A táto zmes je natoľko výbušná, že mimovoľne(?) zatienila samotný problém.
V praktickej rovine sa totiž ukazuje, že štát ťahá vo vzťahu k občanom, aspoň pokiaľ ide o pomníky, za krátky koniec. O tom, či a ako si v malých obciach ďaleko od hlavného mesta – no nielen v nich – uctia „veľkého rodáka“, pramálo rozhoduje právo.
