Autorka je flámska spisovateľka
Niekedy si želám, aby som mohla nosiť nikáb. Nie z náboženských dôvodov, ale aby som bola neviditeľná. Ako dieťa som si želala, aby ma ľudia nevnímali. Nebola som plachá, naopak, bola som hlučná a podnikavá. Mohla som taká byť, lebo som si bola istá, že ma nikto nevidí.
Keď som sa potulovala dedinou môjho detstva, otvárala som vchodové dvere súkromných domov – nie aby som videla, čo tam je, ale aby som našla súkromie. Bola som presvedčená, že si ma nikto nevšimne.
A prekvapilo ma, keď som zrazu objavila osobu, ktorá sa ma spýtala, čo tam robím. Keď som bola v miestnosti sama, očakávala som, že ak aj niekto vojde, poobzerá sa a povie „Nikto tu nie je“. Dospievanie sa spája s mučivým zistením, že moje pohyby ľudia vnímajú.
Dodnes cítim prianie skryť sa. Nielen pred ukazovaním, pred bezprostrednými dojmami, pred očami verejnosti, ktoré vás zachytia, ako kráčate popri skrytých a neľútostných pouličných kamerách a smartfónoch, ktoré neustále bzučia a pípajú a zaznamenávajú, ktoré vás periscopujú a tweetujú skôr, ako si to uvedomíte, a nemajú žiadne tlačidlo na ne-zaznamenávanie – ale aj pred pravdami, presvedčivými argumentmi, rôznymi uhlami pohľadu, premyslenými názormi vrátane tých mojich. Cítim potrebu zahaliť sa, aby som si preprogramovala mozog a našla nové začiatky.
Písať som začala v 90. rokoch. Ak ste vtedy mali nejaký názor a vyslovili ste ho v komentári, vytlačili ho na papier, prečítali a potom sa použil v kuchyni na zabalenie zemiakových šupiek.
Každý názor bol správny. Považoval sa za nový lúč nádeje vo veľkom diamante vhľadov. Niekedy bol nesprávny, ale aj vtedy sa nakoniec naň zabudlo. Nikto ich nesledoval. Prirodzene sme si navzájom odpúšťali, ak sme zmenili názor. Vytvárali sme priestor na vývoj myslenia.
Teraz, v polarizovanom čase vnímania a rebríčkov, možno všetko, čo som kedy povedala, vytiahnuť z ríše zabudnutia generátorom pamäti nazývaným Google. Každý môže poukázať na moje protirečenia.
