Bola som na žúre s hokejistami. Doteraz mi nie je úplne jasné, ako som sa tam ocitla.
– Čauko, Šipka!
– Čau, Umelec. Deje sa niečo?
– Hokejisti ma pozvali na párty a povedali, nech vezmem aj kamošku.
– Aha. A načo? (No načo asi…?)
– Len tak. Narodeninová oslava v záhrade.
– Ty sa kamošíš s hokejistami, Umelec?!
– Zaujímaví chalani...
– Fakt?
– Veď keby bola nuda, dáme si znamenie a zdrhneme do mesta.
– Aké znamenie?
– Chytím ťa za prsia.
– Dohodnuté. A čo si mám obliecť?
– Niečo sexy.
– Do záhrady?
– Šak to nevadí.
– Umelec, čo je to za večierok?!
– Normálna párty.
– Neklam!
– Neklamem!
Bola to normálna párty. Presne taká normálna, ako sa dá od párty očakávať. Po ceste na pofidérnu periférnu adresu ma Umelec pochválil, že dobre vyzerám. Dala som si celkom záležať, nikdy neviete, koho môžte stretnúť. To si hovorím, aj keď idem vysypať smeti. Umelec sa mi predsalen k niečomu placho priznal.
– Sľúbil som im, že prinesiem nejakú sexicu.
Chcela som mu najprv vynadať, ale rozhodla som sa, že to vezmem ako kompliment. Už nemám dvadsať, dokonca ani tridsať, a keď ma niekto ešte stále zaraďuje do kategórie sexica, netreba sa voči tomu ohraňovať.
– Koľko tam bude sexíc?
– Neviem.
Poháňal nás hlad, tak sme prišli na večierok ako prví. Bola som prvá sexica a neskôr som zistila, že aj posledná. To je ich tak málo na trhu?
Privítal nás mladý, slobodný sympatický muž.
– Ty si hokejista?
– Na dôchodku.
