Autor je ekonóm
Kapitalizmus sme pred vyše štvrť storočím vítali s veľkými očakávaniami. Od zmeny režimu sme si sľubovali okrem slobody ducha aj nasýtenie materiálnych chúťok po blahobyte, ktorý sme sledovali spoza železnej opony.
Neviditeľná ruka trhu nás mala vytiahnuť do vyššej spoločnosti vyspelých ekonomík a zavrieť nožnice v životnej úrovni, ktoré otvorila ťažká päsť komunistických plánovačov.
HDP sa doťahuje, mzdy nie
Je nespochybniteľné, že kúzlo trhu zabezpečilo vo výkone slovenskej ekonomiky pôsobivé zblíženie s ostatkom Európy. Od roku 1995 sme sa vyšplhali v HDP na obyvateľa z polovice priemeru EÚ na 80 percent.
Samozrejme, našim cieľom by nemala byť priemernosť. Za najvyspelejšími európskymi ekonomikami stále výrazne zaostávame, napríklad oproti Rakúsku je náš výkon o 36 percent nižší. Ale aj túto medzeru každým rokom o kúsok zmenšujeme.
Blahobyt bežných ľudí, ktorí žijú z práce však nie vždy rastie úmerne s HDP. Mzdy na Slovensku sa štandardom vyspelej Európy približujú oveľa pomalšie. Tak napríklad, ak si udržíme tempo konvergencie, ktoré sme dosiahli od začiatku druhej Dzurindovej vlády, Rakúsko dobehneme v HDP na obyvateľa v roku 2038 ale na dosiahnutie rakúskych miezd si budeme musieť počkať až do roku 2073.
Aj takáto jednoduchá extrapolácia je príliš optimistická. Pre vstup do prvej ligy bude totiž potrebné značne reformovať kapitalizmus, ktorý sme na Slovensku za ostatnú dobu vybudovali.
Tatranský tiger na leasing
Pád komunizmu a otvorenie krajín východného bloku svetovým trhom viedli k úpadku priemyslu, keďže zastarané a neefektívne fabriky zväčša nedokázali obstáť v konkurencii západných firiem. Vlády postkomunistických krajín sa rôznymi spôsobmi snažili naštartovať proces reindustrializácie.
My v strednej Európe sme stavili na rozvoj pomocou zahraničného kapitálu. Investorov z vyspelejších krajín lákame lacnou pracovnou silou, solídnym základom priemyselných zručností a geografickou blízkosťou západným trhom.
Integrácia Slovenska do zásobovacích reťazcov nadnárodných spoločností bola tiež jednou z hlavných motivácií politík reformných Dzurindových vlád. Cieľom reštrukturalizácie bánk a makroekonomickej stabilizácie, liberalizácie zákonníka práce, zníženia korporátnej dane, integrácie do euroatlantických štruktúr, budovania právneho štátu, či fyzickej infraštruktúry bolo okrem iného zatraktívnenie Slovenska v očiach zahraničných investorov a s nimi spojený prílev pracovných príležitostí a hospodársky rozvoj.
O nevyhnutnosti jednotlivých politík či reforiem pre dosiahnutie stanoveného cieľa sa dá diskutovať. Stratégia ako taká sa však ukázala ako správna, čo potvrdzuje porovnanie vývoja v štátoch V4 so skúsenosťami krajín ďalej na východ, ktoré svoj rozvoj postavili do väčšej miery na (nepostačujúcich) domácich zdrojoch.
