Za posledných sedem rokov videla hory ľudského nešťastia. Pozorovala osudy tragické aj tie so šťastným koncom, stretávala lumpov a zločincov, úbohé ľudské bytosti, ktoré boli za pár rubľov ochotné obetovať svoju dôstojnosť. Ale tiež skutočné osobnosti, ktoré si aj v úplne neľudských podmienkach zachovali ľudskú úroveň.
Zoju Felixovnu Svetovovú, významnú ruskú novinárku, nositeľku radu novinárskych cien vrátane Ceny Amnesty International za rozvoj občianskej spoločnosti, poznám veľa rokov. Matka štyroch dospelých detí pôsobí tichým, nepriebojným dojmom. Pritom dokázala presadiť to, čo sa mnohým iným so silnejšími hlasmi nepodarilo. Už sedem rokov ako občianska inšpektorka chodí po ruských celách a snaží sa pomôcť tým, ktorí v nich skončili.
Predpokladám, že riaditelia väzníc nie sú nadšení, keď vás vidia pred bránou...
„V roku 2008 bol prijatý zákon, ktorý umožňuje ľudsko-právnym organizáciám delegovať svojich ľudí ako občianskych dozerateľov na situáciu vo väzniciach. Takže radi-neradi, dnu ma pustiť musia.“
Nie je to pre vás frustrujúce, neustále sa zaoberať ľudským nešťastím, zúfal- stvom? Môžete vôbec tým ľuďom reálne pomôcť?
„Situácia v ruských väzniciach je doslova strašná. Systém, žiaľ, nemožno v danej chvíli zmeniť. Môžem však zasiahnuť pozitívne do osudov jednotlivcov. Strácať sily bojom proti systému by znamenalo nedokázal nič.“
Hovoria o vás, že ste zachránili pred smrťou viac ľudí než skúsený lekár...
„To neviem. V rokoch 2008 – 2009, keď som začínala chodiť do väzníc, sa odohrala veľká tragédia Sergeja Magnitského (ruský právnik, ktorý odhalil korupciu v radoch ministerstva vnútra a prokuratúry a ktorý v novembri 2009 zomrel za nevyjasnených okolností v ruskej väzobnej väznici, pozn. red. ). Tá bola pre mňa veľkým poučením.“
Magnitskému ste pomôcť nedokázali...
