Autor je riaditeľom STRATPOL-u a bývalým štátnym tajomníkom ministerstva obrany
Často sa dnes diskutuje o Rusku, o ruských krokoch, cieľoch, no táto diskusia je často odtrhnutá od reality faktov či historických, ekonomických, alebo vojenských realít.
Rusko je niekedy nekriticky milované, niekedy zbytočne démonizované, preceňované či podceňované. Najčastejšie sa diskutuje o propagande či informačnej vojne, ktorá je veľmi dôležitá, ale, žiaľ, začala v diskusii úplne dominovať nad všetkými ostatnými aspektmi, čo je tiež nesprávne.
Vyrobené v Rusku
Začnime najdôležitejšími údajmi. Rusko je na tom v súčasnosti pomerne zle demograficky: počet obyvateľov v priebehu posledných dvoch desaťročí klesal pomerne drasticky, v týchto rokoch sa podaril jeho počet stabilizovať na úrovni 143 miliónov, čo je približne Nemecko a Francúzsko spolu.
Horšie je na tom ruská ekonomika: čo sa týka objemu, je na 14. mieste globálne, porovnateľne s Austráliou, Mexikom. No predstavuje len šesť percent ekonomiky USA, ale napríklad len 50 percent Indie, pričom India rastie neporovnateľne rýchlejšie, kým Rusko klesá či stagnuje.
Ešte väčším problémom je, že Rusko úplne zaostáva vo vývoji nových technológií, okrem vojenskej techniky neprodukuje nič, čo by bolo konkurencieschopné na globálnych trhoch a väčšinu technologicky náročných produktov len dováža (spomeniete si, čo ste naposledy kupovali so značkou „vyrobené v Rusku?“ Ja nie).
Prevaha na západnej hranici
Čo sa týka vojenskej sily, od zmiešaných skúseností z vojny s Gruzínskom v roku 2008 sa realizovali hlboké reformy ozbrojených síl. Tie zvýšili spôsobilosť ruských ozbrojených síl, ktoré sú schopné nasadiť v pomerne krátkom čase až 70- až 80-tisíc vojakov v západnom strategickom smere. čiže smerom do Európy.
NATO ako celok je naďalej podstatne silnejšie, problémom je nerovnováha v našom regióne, čiže v širšej oblasti Pobaltia, východnej Európy a V4, kde je ruská vojenská prevaha dramatická.
Z toho vyplýva, že Rusko nie je globálna veľmoc, hoci sa tak rado vidí a prezentuje. Je však silnou regionálnou mocnosťou so špecifickými záujmami, ale aj možnosťami ovplyvňovať situáciu vo východnej Európe, na Kaukaze, v strednej Ázii a v obmedzenej miere na Blízkom východe.
Potrebné je teda analyzovať zdroje ruských politík, ich ciele, ako aj metódy.
Strach z odklonu Kyjeva a Tbilisi
Strategickým cieľom Ruska je udržanie sa v prvej lige globálnych mocností. Znamená to výzvu americkej „primus inter pares“ pozícii v medzinárodných vzťahoch, čo sa Rusi snažia prelomiť vytváraním protiváh napríklad s Čínou. No Čína sa nechce nechať vmanévrovať do protiamerickej koalície so slabším Ruskom a vo vzťahoch s USA si Peking bude určovať vlastnú dynamiku.
Okrem globálneho „balansu“ k USA sa Rusko snaží obmedziť vplyv USA a Európy v postsovietskom priestore, ktoré stále vníma ako svoju exkluzívnu zónu vplyvu. Rusko sa stavia aj proti „nationbuildingovým“ projektom v tomto priestore, predovšetkým na Ukrajine a v Gruzínsku, ale aj v Moldavsku. Posilnenie národných identít, európskeho smerovania a hospodárskeho rastu týchto štátov by totiž eliminovala ruský vplyv.
