Autor je publicista
Svojho času sa písalo o Robertovi Ficovi a jeho pokrovej tvári. Že je to zdatný politický hráč, že je ťažké určiť, čo si skutočne myslí. Aj keď to pravdepodobne nie je dôležité, lebo myšlienky sa prejavia nejakým činom a takých, čo demonštrovali svet za maskou, už bolo.
Nemyslím, že by niekto niekedy očakával po tých rokoch nejaké štátnické dumky, či ducha. Mocenské techniky iste, ale myšlienky nie. Už vôbec nie štátnické. Aj keď vraj Fico nie je Mečiar. Áno, nie je až taký hrubý. Ale to je celé. Jeho pokerface nedokáže teraz skryť tú hĺbku prázdnoty, ale najmä plytkosť zodpovednosti. Na Slovensku síce nie je veľmi na čo nadviazať, ale premiér by mal aj keď len miestami ukázať, že si uvedomuje zodpovednosť.
Nedeje sa to. Robert Fico je sám osebe najlepšou demonštráciou toho, že vyrovnanie s minulosťou v rovine myslí a sŕdc, o ktorej hovoril Ján Langoš, je skutočne tou najťažšou premenou. Bez nej sa však nedá meniť nič. Nebodaj posúvať k lepšiemu.
Nie, samozrejme nie sme na tom všetci rovnako. Ale nie každý z nás je predsedom vlády. Nie každý má v rukách rovnaké nástroje. Teraz najlepšie vidno, čo je mentálna kontinuita bijúca do očí.
Premiér nezaprie stranu, z ktorej vzišiel. Keď sa ohliadneme späť na primitívneho Biľaka s Jakešom, štramáckeho Colotku, alebo na sivého Husáka. Akúže to mali zodpovednosť. Však boli len správcami gubernie.
