Autor je redaktor MF DNES
Nič si nenahovárajme. Hlavným motorom britského referenda za vystúpenie z Európskej únie je strach z imigrantov. Ale nie tých zo Sýrie alebo z Iraku, tých do Veľkej Británie prišlo len zopár, z európskych kvót má Londýn jednu zo svojich mnohých výnimiek a kanál La Manche síce Spojené kráľovstvo nechráni úplne dokonale, ale predsa.
Nie sú to dokonca ani Indovia, Pakistanci, Juhoafričania či Bangladéšania. Na tých je bývalá svetová koloniálna veľmoc zvyknutá a mnohí Briti ich považujú za súčasť svojej bývalej ríše, asi tak ako považujú Slovákov tak trochu za svojich Česi a naopak. Napokon, jazyková výbava väčšiny Indov či Juhoafričanov je podobná tej, s ktorou do Česka prichádzajú Slováci alebo do Rakúska Nemci.
Konkurencia Britom?
Tými imigrantmi, pred ktorými má Veľkú Britániu ochrániť vystúpenie z EÚ, sme my. Slováci, Poliaci, Litovčania, Rumuni, Česi alebo Bulhari. Skrátka chudobní príbuzní, ktorí sa po roku 2004, keď sa Európska únia rozšírila na východ, do Veľkej Británie nahrnuli doslova v miliónovom množstve.
Spojené kráľovstvo predstavovalo pre státisíce mladých Poliakov, Litovčanov, Lotyšov či Maďarov neodolateľné lákadlo v podobe vysokých miezd, dopytu po manuálnych, ale aj vysoko kvalifikovaných profesiách, veľmi slušného sociálneho zázemia, kvalitného školstva a tiež jednoducho pocitu, že žijete v Británii.
Takmer nič na tom nezmenila ani hospodárska kríza po roku 2008, ktorá neznamenala žiadny masívny návrat pracovnej imigrácie domov, ale práve naopak. Húževnatí Východoeurópania sa kríze prispôsobili oveľa lepšie, než chúlostiví Briti a svoju pozíciu na pracovnom trhu si väčšinou dokázali udržať. Samozrejme, na úkor časti Britov, hoci u väčšiny ľudí z našej časti Európy platilo a platí, že robia prácu, ktorú by väčšina Britov ani robiť nechcela alebo ju robiť nevie.
Východ sa sťahuje na Západ
Pozoruhodným fenoménom, ktorý aj na Slovensku stojí za zamyslenie, je úspešnosť veľkej časti rómskej vysťahovaleckej komunity zo stredoeurópskych štátov. Vďaka nediskriminačnému britskému prostrediu a multikultúrnej spoločnosti, ktorá sa vo Veľkej Británii za posledné polstoročie vytvorila, sa Rómovia do britskej spoločnosti prekvapivo dobre integrujú, majú prácu a ich deti študujú.
Aj celkovo platí, že Východoeurópania neprichádzajú do Veľkej Británie v prevažnej väčšine za vidinou sociálneho zabezpečenia, ale jednoducho pracovať. Do britského sociálneho a zdravotného systému prispievajú výrazne viac, než z neho čerpajú.
Lenže málo platné, britské referendum, podobne ako väčšina iných referend, je o faktoch a tvrdých dátach až na poslednom mieste. Rozhodujú v konečnom súčte emócie a tou, ktorá v súvislosti s migrantmi z východnej Európy prevažuje, je pocit rýchlo sa meniacej Veľkej Británie, ktorá akoby nemala svoj osud vo svojich rukách.
A ona ho pravdupovediac vo svojich rukách skutočne úplne nemá.
Milióny ľudí v pohybe
Sloboda pohybu a pobytu v ktorejkoľvek časti Únie (pre občanov novoprijatých krajín s výnimkou v podobe možného sedemročného prechodného zákazu) je jedným zo základných práv, na ktorých Európska únia stojí a padá.
Po Únii sa tak dnes pohybuje každoročne mnohomiliónová skupina ľudí, ktorá si nachádza prácu, študuje alebo sa skrátka len žení a vydáva, či si užíva dôchodok v nejakej inej, pre nich príjemnejšej časti Únie, než je ich domovina.
