Autor je matematik a pedagóg
Osemdesiaty deviaty ma zastihol krátko po škole. Perestrojka dávala v drobných dávkach akési svetielko nádeje na konci tunela. Potom prišiel zlom. Veci nabrali rýchly spád. Zmeny, ktoré predtým trvali roky, sa diali v priebehu pár dní. Nastal silný pocit slobody a nádeje.
O to väčšia bola rana, ktorú nám uštedrili Mečiarove deväťdesiate. Krajina sa rozbehla úplne iným smerom. Medzinárodná izolácia, prerastenie organizovaného zločinu s politikou, chýbajúca alternatíva. Pocit beznádeje na lepší život bol po onom slobodnom nadýchnutí ešte zúfalejší ako za „socíku“.
Ako symbol onoho marazmu mi v pamäti ostal supergýč naspievaný predsedom HZDS a jeho družinou, Vivat, Slovakia.
Potom sa udial malý zázrak. Medzinárodnú izoláciu sa podarilo odstrániť, reformy, aj keď občas kontroverzné, začali posúvať krajinu dopredu. Možno prirýchlo. A tak nasledovalo obdobie antireformnej stagnácie, obdobie istôt. Krajina stále hospodársky rástla no už pritom citeľne upadala. Verejný sektor sa dostával na pokraj záujmu. V tom lepšom prípade. V tom horšom sa stal politickou korisťou. Ale trocha nádeje na zmenu stále ostávala.
