Presvedčenie Matoviča, že míting pred Bonaparte je začiatkom akejsi postupnej revolúcie, nezastávame. Sú aspoň dva dôvody, prečo ani Bašternák nezatrasie kulisami.
Aj keď štyritisíc účastníkov protestu určite nie je fiasko, k takej masovosti, ktorá by vedenie štátu vystrašila, majú veľmi ďaleko. Kdekoľvek sa pozrieme, ak sa povie verejný tlak na politikov, počty sú najmenej o tú jednu nulu vyššie.
Príčinou, prečo sa z nespokojnosti so stavom a morálkou politiky nedá viac „vyžmýkať“, je aj pocit absencie dôveryhodných lídrov. Či na zhromaždeniach, kde si zarečnia viacerí, ale zapamätaniahodný nie je ani jeden, tak aj vo verejnej mienke, v ktorej sa presadzuje koaličný naratív, že Sulík a Matovič sú dobrí na klauniády, ale nekompetentní do vlády. Citeľná je nedôvera nielen k vládcom, ale aj zmene.
Iste, Slovensko revolúciu ani nepotrebuje. Demokracia by sa mala vedieť opraviť aj sama. Keby z protestných mítingov politici zacítili silu, vnem existenčného ohrozenia by už prebudil politiku.
