Autorka je publicistka, spisovateľka a riaditeľka Nadácie Charty 77
Nemaj boja, hovorili sme v Prešporku. Takže nebojte, nebudem sa vyťahovať. Čo by som sa aj navyťahovala so starými haraburdami spred dvadsiatich štyroch rokov. Lenže letný zápal priedušiek ma prikul k televíznemu seriálu na CBS Indian Summers (Malajzia - Veľká Británia, 2015) – Búrlivé leto v Britskej Indii.
Keby len prikul. Rozčúlenie nad sebareflektívnym zobrazením britských kolonialistov (1932 - 1947) a nad ich správaním mi v tomto roku 2016 zvýšilo od zúrivosti a hnusu teplotu. Veď viem, čo je poníženosť a urazenosť, aj som pracovala často medzi spodinou a so spodinou, s poníženými a urazenými, aj povýšenými a ubližujúcimi. Nedá sa na to zvyknúť. Ani časom, ani násilím. Naopak. Poníženosť a urazenosť je časovaná bomba. Tiká dokonca z generácie na generáciu.
Televízne aj súčasné britské leto ma slovenským letom vrátili do Londýna, kde mi v roku 1992 udelila EÚ cenu Žena Európy ako československej laureátke. Nebojte sa, nebudem sa vyťahovať. Nič horšie sa mi nemohlo totiž stať.
Manžel to nezniesol a nechal ma; prišla som o priateľky; v médiách ma opľúvali ľudia, ktorých som predtým z diaľky obdivovala; neznámi mi písali a nadávali; revoluční kamaráti ma nabádali na skromnosť a mlčanie; známi ma prehliadali; takí, čo vedeli písať, ma verejne vysmievali. A možno to tak bolo lepšie.
Namôjpravdu, hádam ani na šesť sekúnd za tie roky som sa nedokázala nafúknuť. Akurát napríklad s Karolom Ježíkom a Ferom Guldanom splatiť bitkou urážky v krčme.
Lenže je čas, postrčilo ma britské leto, vyjsť s pravdou von: oni mi v tom Londýne chceli tú cenu (nie, božeuchovaj, neboli to lóve, len malý prívesok) vziať.
