Autorka je prezidentkou Theirworld, britskej charitatívnej organizácie, ktorá zlepšuje vzdelávacie príležitosií pre deti sýrskych utečencov v Turecku. Copyright: Project Syndicate / Women and Girls Hub, 2016.
Dnes budem myslieť na Muhammada, sýrskeho utečenca, s ktorým som sa stretla v máji, keď som navštívila základnú školu v istanbulskej štvrti Istoç.
Iný výtvor
V rušnej škole, ktorá už praskala vo švíkoch, aby pojala početnú miestnu populáciu, som sa pozerala, ako Muhammad sedí v zadnej časti triedy a usilovne sa snaží dokončiť úlohu z výtvarnej výchovy. Trieda práve kreslila muzeálne artefakty a živo diskutovala o tom, aké je dôležité zachovávať kultúru dedičstvo.
Muhammad mi vysvetlil, že mu spolužiaci pomohli naučiť sa ich jazyk, a tak môže po úteku z vojnou zmietanej vlasti a po presune do Istanbulu pomaly doháňať učivo. Jeho snom je však dostať jedného dňa príležitosť vrátiť sa domov a je odhodlaný poctivo študovať, aby získal potrebné vedomosti a skúsenosti a mohol tam založiť novú budúcnosť.
Všimla som si, že sa Muhammadov výtvor líši od diel iných študentov a on mi s pomocou tlmočníka vysvetlil, že chcel stvárniť nejaký výjav z domova. Jeho učiteľ si myslel, že Muhammad kreslí obraz Palmýry, historického mesta, ktoré je natoľko zničené, že sa UNESCO rozhodlo zasiahnuť na jeho ochranu, než z neho vôbec nič nezostane. Premýšľala som, čo Muhammad uvidí, až sa do milovanej Sýrie vráti.
