Autor je profesorom Kalifornskej univerzity v Berkeley. Copyright: Project Syndicate, 2016
Stará myšlienka rekonštrukcie sociálneho štátu zavedením nepodmieneného všeobecného základného príjmu uchvacuje v poslednom čase pozornosť celého politického spektra. Na ľavici ju považujú za jednoduchú protilátku proti chudobe. Na pravici ju pokladajú za spôsob, ako zlikvidovať spletité sociálne byrokracie a súčasne naplniť niektoré sociálne záväzky bez podstatného oslabenia motivácie k práci.
Zároveň by mohlo ísť o určitú poistku proti toľko obávanej budúcnosti, keď v mnohých odboroch nahradia zamestnancov roboti. Môže však tento systém skutočne fungovať?
Pre bohatých nie je
Zatiaľ sa táto otázka riešila prevažne v rozvinutých krajinách - a čísla nevyzerajú sľubne. Kanada, Fínsko a Holandsko sa dnes síce s myšlienkou základného príjmu pohrávajú, avšak niektorí prominentní ekonómovia z rozvinutých krajín varujú, že takýto projekt je z finančného pohľadu dramaticky nereálny.
Napríklad v Spojených štátoch by dávka pre dospelého vo výške 10 000 dolárov ročne - čo je menej ako oficiálna hranica chudoby jednotlivca - za súčasného systému vyčerpala takmer všetky federálne daňové príjmy. Možno práve táto aritmetika prinútila švajčiarskych voličov k tomu, aby v referende na začiatku júna túto myšlienku drvivou väčšinou hlasov odmietli.
Ale čo nízkopríjmové či střednopríjmové krajiny? Základný príjem môže byť rozpočtovo realizovateľný – a, samozrejme, aj sociálne žiaduci - v miestach, kde je hranica chudoby nízka, existujúce sociálne záchranné siete deravé a ich správa drahá.
