Ešte 15. júna som otváral Koncert Shakespeare na nádvorí Starej radnice usporiadaný pri príležitosti 400-ročného jubilea WS a zároveň na úvod tohtoročných Shakespearovských letných slávností.
Začal som Shakespearovým stotridsiatym sonetom:
Má moja milá v očiach slnko? Blud. / Červenší býva koral než jej pery. / Sadze sú snehom, ak má bielu hruď. / Čo vlas, to čierny drôt jej kamsi mieri. / Videl som ruže červené aj biele / aj ružové – no nie jej na lícach. / A vdychoval som rôzne vône skvelé – / ale z jej úst ma ovial iba pach. / Či ju rád počúvam? Nuž, čoby nie – / hudbu však nikdy nehľadám v jej hlase. / Netuším, ako chodia bohyne – / keď kráča ona, celá zem sa trasie. / A predsa sa mi vidí pôvabnejšou, / než slávna Laura z Petrarcových veršov.
A pokračoval som:
Pred Shakespearom ospevovali básnici iba krásu vybranej skupiny krásavíc. Shakespeare ju radikálne rozšíril. Od chvíle, čo napísal svoj stotridsiaty sonet, ste, milé dámy, krásne všetky.
Netreba sa pozastavovať ani nad veršom „ale z jej úst ma ovial iba pach“. Renesančné dámy fajčili – a renesančným mužom pach nikotínu lahodil. Viem, čo hovorím. Aj moja žena je fajčiarka – a nestriasa ma, keď na mňa dýchne.
