Je len pár dní po britskom referende a už si môžeme odniesť dôležité zistenie. Áno, v súboji myšlienok či skôr hesiel môžu populisti zvíťaziť častejšie a zdrvujúcejšie, než by sme si priali.
No pri pohľade na zmätene pobiehajúceho a čoraz strapatejšieho Borisa Johnsona a neovládateľnú mimiku Nigela Faragea, ktorý už stihol odvolať zopár svojich bombastických sľubov, možno sa ubezpečiť, že zatiaľ nevedia, ako s víťazstvom naložiť. Netušili totiž, že sú až takí presvedčiví.
Žiada sa pohrávať sa s myšlienkou, že by sme sa vo voľbách úplne odovzdali do rúk Kollárovi, Matovičovi a trebárs Veľkej národnej a proruskej koalícii. Táto kritická úderka by chvíľu striekala šampanské, potom by sa začala obzerať dookola a pobiehať hore a dolu, čeliac protestom v krajine, ktorou by striedavo otriasali pocity „konečne sme im ukázali, že dokážeme zvoliť čokoľvek“ a spazmy hanby a sebaobviňovania.
Zmes populizmu (alebo skôr populizmov) je výbušná, zaplaví voličov ohňostrojom a pocitom všemocnosti, no rýchlo vyhorí a nechá za sebou tégliky, petardy a udupanú trávu.
Ruský teoretik kultúry Bachtin hovoril o karnevale ako o rituáli, ktorý v stredoveku pomáhal udržiavať na mieste spoločenský poriadok. A to práve tým, že ho dočasne prevrátil: blázni sa nechali nosiť ako králi, ľud si robil žarty z pánov a duchovných, prežieral sa a opíjal, slávil prdením a grganím. No potom sa vrátil k pevnému poriadku.