Aj keď sme tu nedávno poznamenali, že začať s brexitom čím skôr by bolo od Londýna „najčistejšie“, pripojiť sa k výzve europarlamentu na okamžitú aktiváciu článku 50 Lisabonskej zmluvy neradíme. Naopak.
Jedna vec je čistota a celkom iná fakt, že referendum je vnútropolitický akt, ktorého následky a účinky sú len a len medzi britskými politikmi a ich voličmi. Napríklad keby teraz Cameron vyhlásil, že hlasovanie bolo nezáväzné – akože bolo – a pomer 52:48 sa mu zdá málo výpovedný, aby čokoľvek robil, tak na zodpovednosť ho môžu brať iba voliči, europarlament však môže len zraziť opätky.
Iste, v britskom leave lieta celá EÚ až po uši. V právnej rovine je však iba a len vnútornou vecou Británie, kedy a či vôbec reč referenda uvedie do života.
Skutočnosť, že veľkú štátoprávnu zmenu musí „zmetabolizovať“ politická scéna – Cameron (Johnson?), Corbyn (?), atď. – a pripraviť samu seba na negociácie o odchode, je navyše celkom objektívna. Nedá sa chcieť od žiadneho politika – ani od Camerona –, aby sa postavil na čelo procesu, proti ktorému viedol kampaň. A ani od toryovcov sa nedá chcieť, aby si v situácii rozštiepenej strany i krajiny zvolili nového lídra za tri dni.
