Pani v stredných rokoch zatvorila jedno oko, zovrela pery tak, ako to človek robí, keď sa maximálne sústredí, zamierila a stisla spúšť. Zásah. Nad hlavou jej viala americká vlajka, okolo sa to hemžilo mužmi v uniformách najrôznejších armád i vojen od prvej svetovej až po súčasné vzory, na druhej strane lúky sa predávala cukrová vata, hneď vedľa boršč a spotený muž v ruskom námorníckom tielku sa pokúšal zaparkovať pri chodníku pred radnicou sovietsky tank.
Milovice v stredných Čechách slávili v sobotu 25 rokov od chvíle, keď z rozsiahleho vojenského priestoru Mladá neďaleko mesta navždy odišla sovietska okupačná armáda. Zostali po nej bunkre, cvičisko i rad vojenských objektov. A len niekoľko ľudí, ktorých osudy sú s pobytom vojsk v Miloviciach spojené.
Osudný 21. august
“Tento priestor obývali mnohé armády, nielen tá sovietska, tak sa tu zišli historické vojenské kluby z rôznych miest a spoločne si tu zabojujeme...
„
Prvý náznak ruského prízvuku som zaznamenala práve u panej, ktorá sa vojenskou puškou pokúšala trafiť do terča. Na otázku, či náhodou ona, alebo pán manžel neslúžili pod červenou vlajkou práve v Miloviciach, na mňa uprela nenávistný pohľad a vyhlásila: „Pochádzam z Moravy a teraz bývame pri Jičíne!“
Lenže muž to vzápätí prezradil: „Jojo, sme volynskí Česi z Ukrajiny a nasťahovali sme sa do bytov po Sovietoch hneď na jeseň roku 1991. Ale nikomu to nehovorte,“ zamrmlal a rozhliadol sa okolo, či nás nikto nepočuje, čo bolo v tom reve vojenských motorov i zvukov streľby veľmi nepravdepodobné. „Pretože vy sa na nás dodnes pozeráte ako na Čechov druhej kategórie.“
