Autor je učiteľ a zakladateľ Komenského inštitúte
30. júna boli podmienečne prepustené tisícky detí. Niektoré si odsedeli rok, iné značne viac.
Každé dieťa sme ale na desať rokov odsúdili nepodmienečne bez možnosti prepustenia. Dali sme tomu krycí názov povinná školská dochádzka.
Na začiatku sa deti do školy aj tešili, ale mnohým už po pár mesiacoch došlo, kde sa ocitli. Klamali sme im, že tam budú spoznávať svet aj seba. Namiesto toho nastúpila tvrdá realita muklov.
V jasne vymedzených časoch si zapisujú poznámky, ktoré je nutné do stanoveného termínu vedieť naspamäť. Nikto vlastne nevie, na čo to je dobré, ale v nápravno-výchovných zariadeniach sa zbytočné otázky nekladú.
Chodenie v kruhu
Keď zaznie siréna, je nutné ísť späť do svojej cely, zaujať svoje miesto a písať. Sú zariadenia, kde môžu malí zverenci cez prestávku chodiť podľa svojej ľubovôle, v drsnejších modeloch je nutné pohybovať sa len v kruhu v presne vymedzenom priestore.
Tieto deti vyfasovali sprísnený režim, aj keď opäť nikto úplne netuší prečo. Najviac sa v zariadeniach cení disciplína. Niektorí trestanci s tým majú vážny problém.
Chcú chodiť, keď majú sedieť, sedieť, keď je práve určený čas na chôdzu v kruhu. Časť sa zlomí a začne spolupracovať. Iní sa prepadnú do apatie, z ktorej sa už neprebudia ani po skončení trestu.
Odsúdili sme ich a nikto im nepovedal za čo. Spáchali sme monsterproces na tisícoch nevinných. Dávame im slobodu dva mesiace v roku, kedy sa niektorí naučia viac ako za celý pobyt svojej prevýchovy.
Čo po odkrútení trestu?
Iní sú naopak z nadobudnutej slobody zmätení a tápajú v neistote. Príbuzní nevedia, čo si s podmienečne prepusteným počať, a túžobne čakajú na opätovný nástup trestu.
Problém nastane, keď je trest odkrútený. Mnohí sú takí dezorientovaní, že nastúpia na vysokú školu. Pripomína im najviac to, v čom dlhé roky žili.
Už nečakajú, že sa tu niečo naučia o sebe a svete, tú ilúziu väčšina stratila v predchádzajúcom nápravnom zariadení.
