AUTORSKÁ STRANA PETRA MIKULÁŠA

Ako bojovať na poli plnom podpásových kopancov

Peter Mikuláš píše ďalší list Peťovi. O talentoch, ktoré dusí niečo tajomné, o čestnom boji aj o wagnerovcoch.

Peter Mikuláš, operný spevák, otec troch dcér. (Zdroj: FOTO SME - JOZEF JAKUBČO)

Ahoj, Peťo.

Dnes sa s Tebou popasujem. Dúfam, že náš vzájomný boj bude čestný, vieš veľmi dobre, ako to funguje. Kým si nebol obdarovaný dvoma nádhernými dcérami, oháňal si sa mečom na historických bojiskách. Ale bojím sa trochu, že to nebude až tak celkom ideálne zápolenie. My dvaja si spoločne zabojujeme aj s podlosťou a podpásovými údermi. Si pripravený? Takže - en garde! - ako sa kričí medzi nami, šermiarmi, pred bojom.

Pracujem s mladými na vysokej. Keď som začínal, bol som presvedčený, že ich učešem hrebeňom profesionálnych skúseností a že sa po poslednom ročníku postavia rovno na bojisko života, priamo na scénu divadla. Veľmi som sa mýlil. Môj sen postupne hrdzavel, pozoroval som zdesene, ako sa z nich nenápadne vyparuje nezištne darovaný talent, jednoducho začalo ich dusiť niečo tajomné a prestali so sebou bojovať.

Buď nemali vo výbave dosť ostré zbrane, alebo nechceli. Ale keď sa to v nich začalo otáčať do protismeru, pochopil som, že ich neformujem len ja, učiteľ šermu, prepáč, spevu, ale aj niečo nepreniknuteľné, na čo nemám dosah. A zrazu som sa ocitol v kríze ja. Mal som chuť so všetkým seknúť, pretože tajomno, ktoré ich zmenilo, mali zakódované hlboko v sebe. Boli to ich nešťastné povahy.

Ešteže prišlo po prvých rokoch trápenia to, v čo som už ani nedúfal. Objavil sa výnimočný talent s povahovou výbavou bez nánosov, všetko riešil s nadhľadom, na nikoho nevešal svoje vnútorné boje a mňa odvtedy znova baví učenie. Pochopil som, že niečo som schopný zmeniť a to ostatné, chtiac-nechtiac, zostane tabu.

Naplnila sa stará pravda, keď pánbožko detičkám do vienka rozdeľuje dary, každému dá niečo, len jednému jedinému z miliónov, venuje všetko. Odrazu mi bolo ľahšie na duši, ujasnil som si, že nie som na vine ja so svojím učením, ale vnútorné antény študentov, ktoré buď prijmú, alebo neprijmú, čo vysielam.

Ak chce umelec naozaj niečo svetu povedať, musí sa naučiť vnímať aj to, čo sa len tak ľahko nevidí. Musí to zacítiť, zachytiť, a popri tom musí ešte v sebe pomeniť aj všetky negatíva svojej povahy na pozitíva. Taká je potreba, taký je trend, zachmúrenému svet nepatrí. Veď aj preto nemôže byť umenie zamestnaním, ale poslaním. Je to neustála potreba načierania do najhlbších studní v sebe a zároveň dočahovania neba.

Toto nedokáže každý, len bohom bozkaný, silná osobnosť. Ale zbytočne nadkladám vety, sám veľmi dobre vieš, že to platí takto všade a pre všetko, čo sa rodí v bolestiach. Veď aj Ty musíš na sebe pracovať, denne bojovať s kadečím, a tiež musíš vedieť vybrať len to, čo pacientovi pomôže, veď na to si prisahal Hippokratovou prísahou. Alebo nie?

Umelec prisahal Pani Múze, ale navyše je povinný osloviť svoje publikum a v tom je jeho zádrh. Keď v tvorivom boji náhodou večer na scéne hoci aj bolestivo vzbĺkne, musí sa do rána pozviechať, vstať z popola, znova vyštartovať s naostrenými zmyslami a postaviť sa múdro zoči-voči nepriazni vlastnej povahy, podobne, ako sa raz vzoprel proti veterným mlynom rytier don Quijote de la Mancha.

 Táto vnútorná kolobežka umelca ma fascinuje. Keď stretnem človeka s talentom, ako neúnavne nožičkami bežká za svojím snom, vždy sa pýtam, čím on vlastne žije. Prečo sa neustále a zvedavo driape po rebríku za tým, čo ho nenormálne a záhadne oslovuje a keď to konečne uchopí, celé dni a noci lopotí, aby to pretavil vo vyhni svojich citov a potom, hoc aj obyčajné okruhliaky pomaľuje svojou predstavou o šťastí. Vieš, o kom hovorím, poznáš ho určite, veď aj v Tvojej záhrade som videl nejeden takýto kameň. (Žeby som o Tvojich dcérach hovoril?)

Asi tušíš, že umenie sa skladá z nepotrebných vecí, napríklad z obyčajných kameňov. Ale aké úžasné významy im vdychuje umelec, je neopísateľné. Preto Ťa vyzývam, bojuj so mnou, ak sa nebojíš, aby som obhájil to, čo je aj mne sväté. Keď prehrám, čestne ustúpim, ale vedz, že vyštartujem znova a možnože aj s novou zbraňou. Neviem presne akou, ale bude súvisieť asi s radikálnou zmenou v mojej povahe.

Som presvedčený, že by si urobil to isté. Taký si ty nepriateľ. Viem si predstaviť, ako sa trápiš v nekonečnom súboji so sebou. Stačí, keď si uvedomím, že lekár by mal byť pre nezdravého Bohom, poslednou slamkou na hladine mútnej vody chorobných symptómov, tak ma až zamrazí. Toľká zodpovednosť pred vlastným svedomím! Ale opakujem, to, na čo si treba odpovedať v umení, je predsa len trochu o inom.

V prvom rade v mojom povolaní nejde o život, ale celý život visí nado mnou bojová zástava so zlatým nápisom: „Uverí divák všetkému, čo mu dnes večer na javisku uvarím?“

Povieš si, veď aj mne ako záchrancovi očí treba uveriť, inak nedosiahnem patričnú ostrosť zrakovú. Ale pochop, v divadle umelec nie je človekom s božou rukou, ako napríklad Ty v plášti zelenom, ale Bohom pobozkaný blázon, v tomto sme si dúfam na čistom. Či? Chceš sa azda so mnou aj o tomto biť?! Ja tvrdím, že nutne potrebujeme všetci ten svätý bozk, nech sme čímkoľvek. Vezmeme len takého skladateľa ako Rišo Wagner, o ňom potom, o chvíľu...

Aby človek dokázal vôľou prebiť svoju povahu, na to treba splniť zopár dôležitých vecí. Najprv sa musí drobnohľadom zamerať na seba, potom sa poobzerať a ešte aj zafokusovať na vesmír naplnený ľuďmi a až potom zodpovedať: „Som normálny?“

Čiže ak to správne chápem, treba sa bezodkladne naučiť deliť to, čo si myslím ja a čo je reál a s týmto vedomím zodpovednosti sa prosím pekne boriť až do poslednej kvapky tvorivej krvi.

Už som vravel, nielen v umení, ale aj v živote treba vedieť zhorieť a vstať z popola. Ale ani to nestačí. Oprášiť sa treba, zhlboka vykašľať zo zaneseného osrdcovníka nezdravie a po nevyhnutnom odpočinku pod Stromom života zase bežkať po chodníku do neznáma.

Keď sa ten boj prehrá, nič sa nestane, veď svet preto neskončí v protismere, treba priznať prehru, veď ako je známe, cesta hore je kropená ostrou makadamovou sutinou. Ale, aby som dokľučkoval umením, pristúpim najmenej k päťročným záväzkom. (Toľko sa študuje spev u nás na vysokej.)

Povedz Peťo, ako zachytiť mladého človeka rukami pedagóga spevu, aby sa viac nenoril v bahne svojej povahy, nevykašľal sa na jemnocit a aby sa nedal zlákať rohatým diablom do trápneho a lacného teátra, v ktorom sa hovoria prázdne frázy o záchrane lokálnej ničoty. Nám dvom je jasné, že za tým všetkým sú len prachy, povyťahované z duší naivnej mladi, ktorá už prestala bojovať o seba. A teda, povedať im, zabojujte sami, alebo sa pustiť do boja na ich strane? Mám pocit, že platí oboje a to okamžite, už si len vybrať, čím začať. Teda znova Peťo, en garde!

Prepáč, pôvodne som dnes chcel s Tebou hovoriť len o bojovom umení. Ale strhli ma k zemi otázky o tom, ako dokázať, že boj, ak je čestný, stojí za vyliatie krvavej slzy, ba dokonca aj ten, ktorý je dopredu prehratý. Netreba sa obávať, veď podstata takejto bitky je len obyčajné šabľovanie s hračkami, len boj akoby naoko, čiže warhammer s otupenými historickými zbraňami. Povedz sám, koľkokrát si prehral a predsa si. Koľko som prehral ja, to ti raz prezradím po prvom pohári vína Tvojho tata.

Toto všetko je boj, ktorý milujem, vychádzame z neho síce s modrinami, ale nech sa vezme, ako vezme, je v zásade čestný, bez mimoriadnych podrazov. Ale teraz sa priprav, Peťo, nasleduje boj o život.

Richard Wagner. Ním začnem túto vážnu stať. Tiež bojoval so svojou povahou a myslím, že nad ňou vyhral. Nebudem sa tu rozplývať nad jeho kompozíciami. Ja som len konečne pochopil po rokoch štúdia, kto je wagnerovec. To je človek, ktorý miluje jeho dielo, obdivuje génia plného energie a neuveriteľnej sily. Veď svojou pracovitosťou a talentom sa prebojoval na vrchol totálneho divadla, aha, tu je rozdiel medzi famóznym divadlom a spomínaným divadielkom rohatého diabla.

Ale wagnerovec môže byť aj zlodej. O tom si vedel? Gauner, násilník, ktorý nikdy neuznal holokaust a tohto nemeckého skladateľa jednoducho zneužil, aby bil a kopal do krvi. Vzorom mu je Adolf Hitler, ktorý strkal ten svoj kockatý a drzý fúz do Wagnerových geniálnych opier, pričom nezvládal ich podstatu, na to jednoducho nemal povahu. A čo robia tí, čo ho ťahajú za ten fúz z horúcich pekiel? Kopú naokolo ďalej, lebo ich povaha sa tej jeho podobá.

Dávnejšie v Nitre zmlátili nevinných len tak. To nebol čestný boj s protinázorovými figúrkami, ale pokus o preliate krvi, podobne, ako to spravili fašisti jednej Krištáľovej noci. A vieš, odkiaľ útočili? Z krčmy na rohu menom Walhalla. Toto miesto je vo Wagnerových operách posvätné, plné zosnulých hrdinov a bohov. Peťo, ako jednoducho sa dá vykradnúť génius Bohom pobozkaný a vyhlásiť sa za boha.

Máme tu dve bojové polia. Na jednom sa každodenne bojuje a to druhé je hanebné, plné podpásových kopancov. Dúfam, že si pochopil, na ktorom sa stretneme my dvaja a aké zbrane vytasíme. Naostríme zmysly a vypulírujeme povahy, nech sa zaligocú naše virtuálne meče. Si za? Naše deti nám za to do kopčeka zapichnú nápis Moja Walhalla. Alebo to radšej necháme na ne?

Ešte posledná otázka. A či vieš, kto ukladá tie pomaľované kamene do nášho vnútra? Poznáš ho určite. Prajem Ti, aby si vyhral aj tento bojový kvíz bez slzy krvi. Ahoj a pozdrav doma.

Peter

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Na prvého mája hádzal po súdruhoch vajcia. Trafil a šiel sedieť do Ilavy

Vladimír Červeň sa už odmalička do sveta budovateľských hesiel a komunistického blahobytu obohnaného ostnatým drôtom nehodil.

KOMENTÁRE

Z celého sveta: Ako sa karikaturisti smiali z Donalda Trumpa

Karikatúry Trumpa z celého sveta.

Neprehliadnite tiež

KOMENTÁR BENA CUNNINGHAMA

Golfoval viac, tweetoval najviac

Trump má po 100 dňoch vlády 44-percentnú popularitu. Sad!

DNES PÍŠE BEÁTA GRUNMANNOVÁ

Kde sú skutoční bojovníci za národ?

Lietanie býva pre slovenských politikov, ako ukazuje história aj súčasnosť, osudné.

MODRÝ PONDELOK DANIELA DUJAVU

Oponenti návrhu Beblavého a Mihála šliapu vodu

Bezbrehé používanie univerzálneho argumentu byrokratickou záťažou svedčí o tom, že tieto piliere povinnej libertariánskej jazykovej výbavy dávno stratili význam.

Mám taký sen (Sliacky)

Karikatúra denníka SME (kreslí Sliacky).


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop