Nie som fanúšikom poľovníctva. Nie, povedzme to presnejšie: Nemám rád niektoré stránky poľovníckej vášne.
Neurážajte sa, prosím, poľovníci, ktorí sa obetavo staráte o zvieratká, kŕmite ich a v rámci povoleného odstrelu si sem-tam nejaké ulovíte. Proti takejto ušľachtilej záľube nemožno nič namietať, netvárme sa, že sme všetci vegetariáni a gulášik z diviaka sa nám bridí.
Poľovníctvo je však zároveň aj častou záľubou snobov, podnikateľov a či politikov, ktorí si chodia do prírody najradšej iba zastrieľať.
Dodnes si spomínam na smutný obrázok istej treťotriednej političky, ako hrdo drží za bezvládne parožie srnca rozfranforcovaného na hromadu krvavých flaksní. Bolo v tom geste veľa bezcitnosti, ako keby si bachar vo väzení urobil selfíčko s väzňom, ktorého práve mláti.
Nemám rád ani takú stránku poľovníctva, ktorou je neopatrná streľba v lese. Doplatil na ňu už nejeden človek. Kto ešte neutekal s deťmi po dunajskej hrádzi pomedzi hvízdajúce guľky, nevie, aký je to pocit – keď sa podarí preniesť na Slovensko kúsok Sýrie.
