Autor je profesorom ústavného práva a medzinárodného práva na Harvardovej univerzite.
Fráza „ústavná kríza“ visí ako hrozba nad situáciou po britskom hlasovaní za odchod z Európskej únie.
Možnosť takejto krízy už zmieňovali v súvislosti s tým, čo by sa stalo, keby škótsky parlament odmietol odsúhlasiť odstúpenie Veľkej Británie z EÚ; čo by sa mohlo stať, keby hlavný parlament Británie ignoroval výsledky referenda o brexite; a možné dôsledky toho, keby sa brala vážne ľudová petícia žiadajúca druhé hlasovanie na základe nového „pravidla“ požadujúceho 60-percentný súhlas a 75-percentnú účasť v otázkach súvisiacich s EÚ.
Všetky tieto reči vyvolávajú nevyhnutne otázku: Čo presne je vlastne tá ústavná kríza? A rovnako fascinujúcu otázku – ako by vyzerala ústavná kríza v štáte, ktorý zrodil modernú myšlienku národnej ústavy, a pritom sám stále žiadnu nemá v písomnej forme?
Kedy máme krízu
Neexistuje oficiálna definícia ústavnej krízy – čo je samo osebe príznačné. Aby sa začala, na to musí byť štát zvyčajne v situácii, v ktorej jeho ústavné princípy nedávajú jasnú, definitívnu odpoveď na naliehavý problém riadenia štátu.
Hoci ústavná neistota je nevyhnutnou podmienkou pre krízu, sama osebe nestačí. Aby bola situácia krízou, mocní politickí hráči, ku ktorým môžu patriť aj veľké vrstvy obyvateľstva, musia signalizovať, že sú pripravení dotiahnuť akciu do krajnosti. Ďalší relatívne mocní hráči musia byť pripravení tlačiť vec opačným smerom.
