Autor je spisovateľ a kultúrny manažér, žije v Tbilisi
Pred niekoľkými rokmi sa pred vládnou budovou v Tbilisi konal míting sympatizantov komunistickej strany, zameraný proti „zhubnej západnej propagande“. Protizápadné výroky už dávno nie sú v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu novinkou, tento míting sa však odlišoval tým, že na ňom zazneli heslá typu „Bože, ochraňuj Gruzínsko! Ruky preč od našej viery!“
V Gruzínsku sa už dávno nikto nepozastaví nad kresťanmi-komunistami, rovnako ako ho neprekvapí existencia eklektickej koalície, ktorá prostredníctvom volieb zvrátila režim prezidenta Saakašviliho.
Koalícia, ktorej názov Gruzínsky sen znel obyvateľom Gruzínska rovnako lákavo ako americký sen pre imigrantov do USA, sa skladala z republikánov, konzervatívcov, demokratov i socialistov.
Pravičiarske i ľavičiarske politické sily zjednotené pod jedinou zástavou sľubovali národu, ktorý bol unavený deväťročnou vládou Saakašviliho, škandinávsky model ekonomického rozvoja a ponúkali identické vyhlásenia o euroatlantickej integrácii. Vznikal dojem, že tieto ich vyhlásenia redigovala tá istá ruka.
Nehľadiac na to, veľká časť národa o volebnom programe Gruzínskeho sna veľa nevedela a počas volieb v roku 2012 sa väčšina voličov riadila zotrvačnosťou.
V posledných desaťročiach hlasuje väčšina voličov za tie politické sily, ktoré spravidla vyvolávajú v národe silné emócie. Predstavitelia takýchto politických síl veľmi dobre vedia, že gruzínska spoločnosť veľmi citlivo reaguje na tému okupovaných území a na náboženskú i vlasteneckú strunu.
Občania Gruzínska tak nehlasujú za pravú či ľavú politickú platformu, ale hlasujú čisto na základe emocionálnych vystúpení politikov bez ohľadu na dôsledky.
