Maska konsenzuálneho politika holubičieho mravu sa váľa v prachu. Ťahy, ktoré si Andrej Danko schoval na koniec jarnej sezóny NR SR, akoby z oka vypadli starej dobrej SNS.
Názor Lipšica, podľa ktorého by si to ani Mečiar nedovolil, je spomienkový optimizmus. Faktom však je, že či už porušil ústavu, alebo nie – to stĺpček nevie – Danko zneužil svoje postavenie na vstup do politického zápasu, v ktorom z podstaty svojej funkcie mal zachovať neutralitu.
A ak by mu srdce nedovolilo, tak sa nezaujato aspoň tváriť. Namiesto zdržanlivosti viacerými rozhodnutiami hrubo poškodil opozíciu, čím nastolil vážne pochybnosti o funkčnosti slovenského parlamentarizmu. Práva opozície – aj keď má tvár Matoviča – sú totiž sväté.
Katastrofizmus poslankyne Remišovej, že „to sa nedá nazvať inak než totalita“, preberať nebudeme, ale Danko je ešte zrelší na odstúpenie, než bol v piatok po súboji s Matovičovým bannerom. To, že opozícia si koleduje o surové zaobchádzanie, samozrejme, Danka ani v najmenšom neospravedlňuje.
