Za sto dní napáchal Smer toľko škody ako za sto rokov. Bol by to pekný bonmot, ale nie pravdivý. Stav skrúšenosti, do ktorého sa dostala slovenská spoločnosť, sa predsa len nerodil minulých sto dní, ale takých tritisíc – od roku 2006, keď sa Fico prvý raz dostal k moci.
Na jednej strane bilancia tejto dekády nevyzerá naoko tragicky: HDP rastie, nezamestnanosť klesá, kríza nás nezlomila.
Na druhej strane však spoločnosť už desať rokov nielenže stagnuje, ale prepadáva sa čoraz viac do stavu dezilúzie a „blbej nálady“. Dlhšie trvajúcej a hlbšej, než za éry mečiarizmu, ktorá sa z dnešného pohľadu javí ako divoká, no uzavretá epizóda, z ktorej sa Slovensko vymanilo. Dnes je koniec v nedohľadne.
Že nejde len o pocit, ale o realitu, naznačil už výsledok marcových volieb: prítomnosťou Kotlebu (a sčasti i Kollára) v parlamente. Situácia dospela do štádia, ktoré pomenoval komentátor Trendu Marián Leško v diskusii SME: „Vládna koalícia sa zvysoka vykašľala na demokraciu a funkčný systém. Ľuďom sa zdá, že tento systém už je neudržateľný, za hranicou nápravy.“
Podobne to vnímajú i mnohí voliči Smeru – ibaže majú iný pohľad na genézu tohto rozpoloženia. A hľadajú iné riešenia. (Fico sklamal? Sem s Dankom či rovno s Kotlebom!
Spúšťačom celej katastrofy je imperatív Fica a spol. vládnuť za každú cenu. Udržať moc – udržať ju čo najmenej kontrolovateľnú a čo najviac schopnú napĺňať ekonomické záujmy ľudí v jej pozadí.
