Autor je spisovateľ a komentátor SME.
Načo sú študentom všelijaké tie bimbongy o tom vzniku vesmíru a tak? Treba ich učiť praktické veci, ako sa vymení žiarovka, keď sa vypáli, ako sa vymenia poistky a tak ďalej. Nejaké také bimbongy sú im nanič.
“Prvým krokom k náprave by mala byť snaha pozerať sa na dieťa ako na človeka, nie ako na zákerného a nebezpečného nepriateľa, ktorého treba dať do laty.Po druhé, vrátiť do školy radosť z poznania.
„
Takto sa prihovárala študentom a budúcim učiteľom prírodovedných predmetov istá vysokoškolská pedagogička – dnes by sme povedali stará štruktúra.
Docentka, odborníčka na fyziku. Veľký tresk a zázrak zrodu vesmíru považovala za menej dôležitú vec než opravu poistiek. A podľa všetkého nevychovávala zanietených vedcov či pedagógov, ale – opravárov. Údržbárov vedy. Inštalatérov poznania.
Koniec školského roka a jeden z najstarších rituálov civilizácie – strávenie koncoročných vysvedčení – otvárajú pálčivú a pritom večnú otázku: Čo sa vlastne treba v škole naučiť? Aké vedomosti si má zo školských lavíc odniesť priemerný žiačik?
Učíme sa v škole zbytočnosti? Väčšina žiakov prikývne. A žiakmi sme boli všetci.
Poučka číslo jeden (píšte si a doma sa to naučíte naspamäť!): Zbytočné je každé učivo, ktoré si práve vtĺkame do hlavy. Mimochodom, už samotné slovo „učivo“ znie odstrašujúco a musel ho vymyslieť a uviesť do prevádzky zarytý nepriateľ múdrosti a poznania. (O čo krajšie znejú tieto pojmy, nie?)
Učivo pripomína krmivo, zošrotovaný a štátnymi inštitúciami certifikovaný koncentrát, bezfarebnú a neatraktívnu masu, do ktorej sa rozomelie všeobjímajúce a pestrofarebné ľudské poznanie. Preberané učivo. O nič lepšia nie je ani látka.
Čo s latinčinou v „šroubárni“
Odhliadnuc od tohto aspektu sa v škole naozaj učíme mnohé veci, ktoré sa môžu javiť ako zbytočné, pretože ich počas praktického života nijako nezužitkujeme.
Učíme sa rovnice, hoci sa celý život zaoberáme humanitnými vedami. Učíme sa o literatúre a pritom môžeme celý svoj život šťastne prežiť bez prečítania jedinej knihy.
