Autor je matematik a vysokoškolský pedagóg
Koncom dvadsiateho storočia bolo u nás obzvlášť populárne podnikateľské baroko. Špecifický architektonický štýl vyznačujúci sa svojskou zdobnosťou, ktorá mala zrejme vyvolať dojem, že tie rýchlo nadubudnuté peniaze sú vlastne „old money“ a ich majiteľ nie je obyčajný zbohatlík bez kultúry, ale príslušník ctihodnej spoločenskej vrstvy.
Nič nové. Aj meštiaci stavali „šľachtické“ sídla a ak boli vtedy na posmech, teraz ich kdekto obdivuje. Napríklad i bratislavské stavby zo začiatku dvadsiateho (!!!) storočia: historizujúco vyzdobená budova, kde voľakedy sídlila lekáreň U Salvátora, nad ktorou sa rozplýva oko staromila, či ešte o 15 rokov neskôr dokončená Reduta, nesú na sebe toľko štuky, koľko len fasáda unesie.
Viac stavebne než esteticky. Pri tej druhej ani neunesie a na betónových prekladoch zvyčajne dlho nevydrží. A je príznačné, že práve túto si zvolila vláda za „hlavný stan predsedníctva“. Nie bývalý zjazdový palác KSS, čo by bolo akosi štýlovejšie. Aj vzhľadom na minulosť predsedu vlády i ministra zahraničných vecí.
