Autorka je spisovateľka, publicistka a riaditeľka Nadácie Charty 77
„Ptám se tě, ptám se tě, osude, co bude, až tady nebude dojemně pitomá show?“
Pre túto zborovo spievanú záverečnú pesničku v Manéži Bolka Polívku som ochotná vydržať celý program. Nech mám akúkoľvek nanič náladu, trebárs aj z občas nepodareného predstavenia po nepodarených dňoch, pospevujem si s účinkujúcimi.
Všetky škaredosti sveta sa v tej chvíli scvrknú na zrnko čierneho korenia. Spoločenské veličiny sa mi zmenia na figúrky na novodobom orloji, takom, aký majú na námestí v Olomouci. Trasľavo putujú okienkami, kývajú hlávkami, otvárajú papuľky, mávajú rúčkami. Objavujú sa a strácajú.
Menšie veličinky kvákajú medzi žabami okolo Vlastinho záhradného jazierka v Čeklísi. Keď kvákajú príliš, skríknem a veličinky naskáču, kam patria. Aj skalu po nich hodím, ak sa mi zažiada. Otravné muchy a sršne bezmocne mávajú nožičkami na mojich mucholapkách a mňa na tej spevavej chvíli teší, že hoci som možno aj ja klaun, ktorého „s rozběhem kopou do zadku“, neprekáža to.
