Občania, rozíďte sa! Tak volali socialistickí príslušníci Verejnej bezpečnosti rozháňajúc nedovolené zhromaždenia.
O tom, že sa aj všemocní komunistickí funkcionári báli hlasu ľudu, ktorý zaznieval priamo z ulice, svedčili aj prísne bezpečnostné opatrenia. Veď si len spomeňme, že v deň sviečkovej demonštrácie dostali študenti voľno a v televízii vysielali Angeliku, a nie armádny magazín Azimut.
Vtedy sa demonštrovať nesmelo – a napriek tomu ľudia vyšli do ulíc. Dnes sa môže, ale účasť je slabšia, než by zodpovedalo miere nahnevanosti voličov. Azda za to sčasti môže jednoduchý fakt, že občan svoj hlas nemusí vyslovovať na protestnom zhromaždení, ale ho môže jednoducho vhodiť v obálke do urny.
Na druhej strane, ani slobodné voľby nemusia byť dôvodom na spokojnosť. Veď súčasná Ficova vláda vzišla z volieb síce slobodných, ale za cenu oklamania voličov Siete a Mosta, ktorí nedávali Bugárovi ani Procházkovi hlas s tým, že sa hneď dohodnú s Ficom.
A už vôbec nie s tým, že vznikne vláda bez štipky politickej pokory.
