Mäso mal Sergej Tretiakov naozaj rád. Dával si s obľubou neprepečené kusy hovädzieho najvyššej kvality, pomaly ich žul, a zakaždým premýšľal o tom, že keby zostal vo svojej vlasti, nikdy by si toľko voňavých a krvavých steakov nemohol dopriať. A to ani so slušným platom špióna ruskej zahraničnej rozviedky, ktorý pracoval pod krytím diplomata v USA. Ako prvý tajomník ruského veľvyslanectva pri OSN sa obmedzovať nemusel, ale každý deň premýšľal o tom, že sa táto jeho misia raz skončí.
Možno sa bude musieť navždy vrátiť do Moskvy a hrbiť sa pod ťarchou príkazov náčelníkov, oveľa tupších, než je on sám. Kryť nemravné korupčné schémy a sám sa stať ich súčasťou. Nie, nie, kdeže, Sergej Tretiakov nebol žiadny bojovník za pravdu, lásku a poctivosť. Len vedel, že tam, kde platia jasné pravidlá, sa schopným ľuďom ľahšie žije. A on schopný bol.
Jablko v hrdle
Pripravoval sa na tú chvíľu dlho. Keď v októbri 2001 získal od Američanov politický azyl, mal pocit, že má vyhraté. V roku 2008 dokonca dovolil po dlhých rozhovoroch s americkým novinárom Petom Earleym vydať v USA knihu Tovarišč Žan, čo bol jeho agentúrny pseudonym. Priznáva v nej, že odovzdal Američanom tisíce tajných ruských depeší, že riadil operáciu „ropa Saddáma Husajna“, čo bol ruský variant oficiálneho programu „ropa výmenou za potraviny“. Podľa neho otvorilo kšeftovanie s Irakom obrovské korupčné možnosti ruským aj americkým úradníkom. Zverejnil ruské, ako americké mená, a to nemal robiť.
Preto nie je isté, či kúsok mäsa, ktorý uviazol v Tretiakovovom hrdle, bol otráveným jablkom podaným Rusmi ako pomsta, alebo Američanmi s cieľom umlčať nepohodlného. Vylúčiť nemožno ani to, že sa 13. júna 2010 päťdesiatštyriročný Tretiakov, ktorý otvorene kritizoval režim ruského prezidenta Vladimira Putina, skutočne udusil vlastnou nepozornosťou. Lenže udusil sa vôbec? Jeho manželka Jelena mu bola nablízku a tvrdila, že mu skutočne zaskočilo a pre zastavený dych mu prestalo biť srdce. Stať sa to teoreticky mohlo. Len je trochu podozrivé, že takmer všetci ruskí prebehlíci z radov rozviedčikov aj významných diplomatov sa z blahobytu a slobody netešili nikdy príliš dlho.
Potom, čo bol v Londýne rafinovane a drzo rádioaktívnym polóniom otrávený agent FSB Alexander Litvinenko, Tretiakov tušil, že by sa mu mohlo stať niečo podobné. Napriek tomu si nezvolil ponúkanú možnosť – osud človeka s novou identitou. Nedal si zmeniť tvár najlepšími americkými plastickými chirurgmi ani nezmizol v južnej Amerike s balíkom dolárov, ktorými sa mu Washington odmenil za cenné informácie. Vlastne – ktovie. Možno sa žiadna smrť nekonala a Tretiakov má nové meno, nové deti i manželku. Zmena identity niekedy prebehne tak, že ani vlastné deti netušia, že ich rodič neskonal, ale začal nový život.
