Autor je publicista a umelec
Novodobé dejiny demokracie sa v našich končinách začali písať v roku 1989 po páde totalitného režimu, ktorý sa nedal reformovať zvnútra a musel byť porazený na ulici.
V 90. rokoch sme, už ako samostatné Slovensko, zažili podobný príbeh – mečiarizmus priviedol spoločnosť k nezmieriteľnému zápasu o charakter krajiny. Vtedajšie „buď – alebo“ znamenalo na jednej strane akúsi miestnu verziu Bieloruska, alebo na strane druhej víziu demokratizácie spoločnosti a začlenenie Slovenska do európskych štruktúr.
Na to, aby sa Slovensko nakoniec stalo členom EÚ, bola potrebná totálna mobilizácia občianskej spoločnosti, pre ktorú Mečiarov režim predstavoval zlo, s ktorým sa nevyjednáva.
Aj vzhľadom na tieto dejinné skúsenosti je vnímanie demokracie u nás bytostne späté s odporom proti establišmentu a pocitom, že iba na ulici dokážeme pohnúť krajinou.
Takéto chápanie demokracie má však aj svoje limity a tienisté stránky. Tie sa prvýkrát naplno prejavili po prepuknutí kauzy Gorila, ktorá tiež vyvolala revolučné nálady a pocit, že celý politický establišment je prehnitý.
