Autor je publicista
Aké to je, prenajať si truck, pustiť si hudbu, pripútať sa, skontrolovať spätné zrkadlá a vletieť do ľudí na najkrajšej promenáde sveta, Promenade des Anglais, kde si liečila anglická a ruská aristokracia tuberkulózu a neskôr iba nudu?
Dnes sa oproti lavičkám v Baie des Anges zjavuje nie na horizonte, ale celkom blízko na hladine écume, najkrajšie francúzske slovo, ktoré miloval Valéry aj Vian, sedíte a pozeráte na penu dní a rovnako sa pozerali na ohňostroj pred plážou.
Nehovorím to preto, že mŕtvi z Nice sú hodnotnejší ako zavraždení v Bagdade a Mosule. Ale Nice je naše mesto, vieme, čo kde je, kto kde pracuje, ako varia, kde sú dobré kníhkupectvá, trhy a kostoly a galérie, ktorá lavička má najlepší výhľad, lebo Nice bolo vždy mestom s najlepším výhľadom na Stredomorie a na svet a so životným štýlom trvajúcim od čias, keď tam zakotvili Gréci.
Listy zo záhrobia
Lebo Nice prijalo státisíce bielych Rusov a státisíce židov zo severnej Afriky a mesto vytvorilo najpôsobivejšiu kultúrnu zmes, o ktorej písal Romain Gary, ruský žid, francúzsky spisovateľ, letec počas bitky o Londýn, ktorého matka odprevadila na front potom, ako sa nestal tenisovým šampiónom v miestnom klube ani napriek láskavej pozornosti švédskeho panovníka, ktorý v Nice trávil letá.
Garyho matka písala synovi listy každý týždeň až do roku 1944. Keď sa vrátil, zistil, že je tri roky mŕtva, dopredu napísala stovky listov, ktoré mu nechala posielať.
Aké to je, zaútočiť na krajinu, ktorá vynašla rovnosť a emancipáciu, ktorá sa bezvýhradne hanbí za svoje koloniálne obdobie, priznala svoje chyby a ospravedlnila sa, aj napriek sadistickým hlasom, ktoré sa rovnako ako všade v Európe ozývajú a oslavujú takzvaný zlatý vek bieleho imperializmu, hierarchie kultúr a ponižovania iných národov a rás?
