Autorka pôsobí vo verejnom sektore, bola veľvyslankyňou ČSFR v Rakúsku
Júl 2016. Listujem svetovými novinami. Chcem si niečo prečítať o atmosfére pred opakovanými rakúskymi prezidentskými voľbami po anglicky, po francúzsky. Ani slova, ani v našich médiách. Všade NATO, brexit, financie, slovenské predsedníctvo v Rade EÚ.
Rakúsko dnes mediálne neexistuje, konštatujem. Ani v poľských či českých novinách. Rozhodnutím o opakovaných prezidentských voľbách na jeseň tohto roka sa skočil akýkoľvek záujem o našich susedov. A pritom možno nie je politický osud Rakúska špeciálne pre strednú Európu menej dôležitý ako populárny a zatiaľ nevyhlásený brexit.
Zlá nálada Rakúšanov
Čo sa to stalo s Rakúšanmi, ktorí ešte v roku 1956, keď boli chudobní ako kostolné myši, keď sovietske vojsko odtransportovalo všetky stroje z fabrík od Linzu po Viedeň spolu s rakúskymi odborníkmi a otcami rodín, prijalo s otvorenou náručou tisícky utekajúcich Maďarov?
Čo sa zmenilo v Rakúsku, ktoré otvorilo hranice pre tisícky Čechov a Slovákov v roku 1968, keď ešte nedostávali európsku pomoc, okrem tej americkej? Čo spôsobilo, že rakúski voliči zabudli za pár rokov na pomoc, ktorú poskytli Bosniakom, Srbom, Chorvátom, ktorí utekali pred vojnou a vraždami v bývalej Juhoslávii?
A medzitým sa stali sídlom OSN a vzorovou krajinou humanitárnej pomoci po celom svete. Nikdy predsa neboli neutrálni politicky. Vojenskú neutralitu, ktorú dnes tak milujú a schovávajú sa za ňu, im nakázali v Kremli!
