Článok uverejňujeme na podporu myšlienky kampane Nadácie otvorenej spoločnosti Ale hejt neskryje. Denník SME je mediálnym partnerom.
Odkedy prešiel žurnalizmus na internet – inými slovami, už asi 20 rokov – sa tu stretávajú dva protichodné svety.
Prvý svet, svet kritického skúmania, verí v otvorenú, úctivú komunikáciu, založenú na dôkazoch. Ako jeden z jeho nedokonalých vykonávateľov som často ohromený, ako proces skúmania búra predsudky.
Ako vás napríklad stretnutie s mafiánom a rozhovor s ním donútia skúmať všeobecne známe pravdy z iného uhla pohľadu. Ako vás to učí... nie rešpektovať názory gaunerov, ale byť náležite pokorným voči faktu, že hodnoty, v ktoré vy veríte, nie sú všeobecné.
Druhý svet je ako podsvetie, existujúce v temnote v komentároch pod internetovými článkami. Spočiatku, v 90. rokoch, mali ľudia sklon podpísať sa pod svoje názory a reakcie, a len zriedka boli urážliví či vulgárni. V tom ranom období som vlastne zvykol čítať reakcie na články o zločinnosti alebo bezpečnosti, lebo mnohé z nich písali ľudia, ktorí zjavne vedeli, o čom hovoria. Bolo to rovnako dobrý spôsob získavania zdrojov ako ktorýkoľvek iný.
Ale... svoju nenávisť za žiadne slovo neskryjete Čítajte No v prvej dekáde nového tisícročia, keď sa stalo módou prijať prezývku, vzrástol aj príliv špiny, až kým otvoriť reakcie nezačalo znamenať pohrúžiť sa do otvoreného kanála, kde sa kruté obvinenia tromfovali so zle formulovanou nenávisťou a zúrivosťou.
Dnes nepoznám žiadneho novinára, ktorý by čítal komentáre pod svojimi článkami, ani žiaden potenciálny zdroj, ktorý by plytval časom v takomto neprínosnom prostredí.
A po prvý raz nie som schopný predstaviť si, čo by som získal kontaktom s takýmito ľuďmi, ktorí anonymne čmárajú hnusné odkazy. Dokonca aj mafián má svoj príbeh, ktorý môže rozpovedať; aj gauner má rozprávanie o živote mimo zákona a o chaose.
No čo si počať s anonymným hejterom, ktorý besní na svet zo zamknutej spálne a potom ide do práce alebo si sadne k večeri, akoby sa nič nebolo stalo?
Keď sa medzi sebou rozprávame, máme spoločné viac, než si uvedomujeme – nevymieňame si len slová a myšlienky, ale aj názory na život, domnienky, duševné stavy a emócie.
Neraz som odchádzal z rozhovoru so zločincom s pocitom znepokojenia, akoby som z jeho sveta prijal niečo nepríjemné. Zrejme to platilo aj opačne – hoci ak bola táto výmena nepríjemná pre môj náprotivok, nikdy som sa to nedozvedel. Nikdy však nebolo pochýb, že to je dôležitá súčasť ľudskej skúsenosti a spolužitia s neznámymi, toto krížové opelenie skúsenosťami.
Práve preto nechápem ten anonymný hnev. Už sme dospeli do bodu, keď nikto nečíta ich nenávistné vývratky /grcance, okrem otrávených administrátorov „diskusií“.
Všetci ostatní sa prosto vyhýbajú miestam, kde sa hejteri zhromažďujú.
Tak prečo sa tam oni sami stále túžia vyskytovať? Prečo – ak je toho toľko čo kritizovať a toľkí, ktorým sa treba vysmievať, prečo nám to nepovedia rovno do oči? A tým nevyprázdnia aspoň dačo z tej jedovej fľaše svojich životov?
