Pri všetkej úcte k tureckej armáde (aj po čistkách), z vyhlásenia premiéra Yildirima, že „Turecko bude vo vojne s každým, kto stojí po boku Fethulláha Gülena,“ v USA zrejme nepadajú na kolená. Pozícia Johna Kerryho, že vydanie duchovného budú skúmať, ak Ankara dodá o jeho účasti na puči nejaký dôkaz, je nielen korektná, ale jediná možná.
Priamočiara žiadostivosť, s akou Erdogan túži po fyzickej schránke – skutočných či domnelých – nepriateľov, upozorňuje, že tento prezident nemusí byť úplne pri rozume.
Vzhľadom na strategické miesto Turecka v transatlantickej i európsko-migračnej realite je nevypočítateľnosť Erdogana zlým znamením.
V pobrexitovom čase takto čaká lídrov EÚ i USA zložitý manažment vzťahov s Ankarou tak, aby sa bezpečnostné istoty nerozhojdali ešte viac, než sú.
Turci skladujú jadrové zbrane zo Spojených štátov, aj keď im hrozia vojnou Čítajte
