Okrem nedostatku peňazí má akvizičná politika ministerstva obrany na Slovensku už len jeden problém: záujem modernizácie predpotopnej (sovietskej) techniky naráža na záujem výrobcov s ďalekým lobistickým presahom.
A keďže z tohto konfliktu záujmov vznikali nákupy len metódami, ktoré neznesú denné svetlo, je to po podfinancovaní hneď druhý dôvod, prečo je slovenská armáda dnes na tom tak, ako je.
Teda s väčšinou techniky po lehote životnosti a v deficite s ľudskými zdrojmi, čo sa týka kvality.
Súčasťou folklóru sú aj zmeny priorít s nástupom každej novej garnitúry. Takže do úzadia odišli gripeny, namiesto vzdušných síl prichádzajú do módy tanky, útočné vrtuľníky, štvorkolky a boj v kyberpriestore.
Tu majú Slováci zrejme zvláštne vlohy. Teda čo sa týka IT zákaziek, samozrejme. Chcelo by to zrejme veľkú verejnú debatu naprieč bezpečnostnou komunitou, aké je vlastne miesto a zameranie Slovenska v NATO.
A tlak na vládu, aby aspoň tých 1,6 percenta HDP do roka 2020 nebolo rozprávkou. Lebo zatiaľ je.
