Péter Esterházy: Harmonia caelestis * Preklad Renáta Deáková * Kalligram * Bratislava 2005
"The Familieroman is dead! Long live the Familieroman!"
Už nik neveril v jeho vzkriesenie; až tak, že ho v 20. storočí zväčša ani nespomínali. Ešte na začiatku storočia mnohí tušili, že jeho dni sú spočítané. Po mladom Thomasovi Mannovi alebo Galsworthym nebolo pochýb o tom, že osudom rodín, ktoré sa v Európe dajú označiť ako reprezentatívne, je nezadržateľný úpadok a rozpad. Pravda, klasická odroda rodinného románu, ktorej prostredníctvom to oznamovali, v tom čase svojou konštrukciou ešte našepkávala, že situácia možno predsa len nie je beznádejná. Úloha zasadiť úder z milosti čakala na Joycea a Musila. Podarilo sa im to tak dobre, že aj keď sa klasicky chápaný rodinný román neskôr ešte sem-tam v luhoch a hájoch literatúry vynoril, pôsobil ako exotické prazviera. Klasické meštianstvo, rozhodujúca vrstva kultúry 20. storočia, koncom 2. svetovej vojny definitívne prestalo byť reprezentatívne, a román ako žáner to odzrkadľoval presnejšie ako čokoľvek iné.
