Autor je profesorom na americkej Bard College
Ako Angloholanďan - syn britskej matky a holandského otca - si nemôžem pomôcť a beriem brexit dosť osobne. Nie som zarytý euronadšenec, ale z Európskej únie bez Británie mám pocit ako zo straty končatiny pri autonehode.
Nie všetci moji spoluobčania sú nešťastní. Holandský demagóg Geert Wilders, vyhranený proti EÚ a moslimom, napísal: „Hurá Britom! Teraz sme na rade my.“
Takéto zmýšľanie je znepokojujúcejšie a zlovestnejšie než dôsledky brexitu pre budúcnosť britského hospodárstva. Nutkanie ničiť môže byť nákazlivé.

Najlepšia krajina
Doslova cez noc došlo k zmene imidžu Spojeného kráľovstva. Už viac ako 200 rokov Británia zosobňuje istý ideál slobody a tolerancie (prinajmenšom pre mnohých Európanov, Indovia sa na vec pozerajú asi trochu inak).
“Ak brexit vyvolá celoeurópsku revoltu proti liberálnym elitám, Británia by prvýkrát v dejinách otvárala cestu vlne ukrajovaní z liberalizmu v Európe. To by bola veľká tragédia - pre Britániu, Európu i svet, v ktorom sa už beztak väčšina veľmocí rastúcou mierou obracia k neliberálnej politike.
„
Anglofili obdivovali Britániu z mnohých dôvodov vrátane jej relatívnej otvorenosti voči utečencom z neliberálnych režimov na kontinente. Bola krajinou, kde sa ministerským predsedom mohol stať Benjamin Disraeli, muž sefardskožidovského pôvodu. V roku 1940 sa prakticky sama postavila Hitlerovi.
V onom roku do Británie utiekol v Maďarsku narodený spisovateľ Arthur Koestler, bývalý komunista, ktorý o európskych politických besoch vedel všetko a takmer ho popravili španielski fašisti. Svoju adoptívnu krajinu nazval „Davosom pre vnútorne pomliaždených veteránov totalitného veku“.
Moja generácia, narodená nedlho po vojne, vyrástla s mýtmi založenými na pravde a propagovanými v komiksoch a filmoch z Hollywoodu: o bojoch spitfirov proti messerschmittom o kniežatstvá okolo Londýna, o zamračenej vzdorovitosti Winstona Churchilla a škótskych gajdošoch na plážach Normandie.