Autor je občiansky aktivista
Väčšina ľudí chápe alebo aspoň tuší, že rozvoj vedy má pre budúcnosť krajín a civilizácie zásadný význam. Rovnako mnohí chápu, že bez moderných a úspešných univerzít je veda nemysliteľná.
Stav vedy a univerzít nám preto hovorí o perspektívach budúcnosti tej-ktorej krajiny skutočne veľa.
Hlučná menšina Slovákov i Čechov dnes čulo šíri ruskú propagandu a snaží sa vytvárať ilúziu, že Rusko môže byť alternatívou k Európe a Amerike. Pozrime sa preto na perspektívy Ruska a iných krajín cez porovnanie dnešného stavu vedy a univerzít v Rusku s vyspelým svetom.
Vedci šli na smrť
Prvé dve univerzity boli v Rusku založené až v polovici 18. storočia. V Európe bolo vyše 40 univerzít založených už pred rokom 1500 a kým univerzity dorazili do európskej periférie v Rusku, pribudli v Európe desiatky ďalších. V strednej Európe fungovali univerzity dlhé štyri storočia predtým, než sa prvá zjavila v Rusku: v Prahe od roku 1348, v Krakove od 1364, vo Viedni od 1365.
“Po Stalinovej smrti si vzdelaní ľudia v Rusku a v Rusmi okupovaných krajinách vydýchli, ale na slobodné bádanie a vzdelávanie chýbala profesorom aj vedcom sloboda tlače a pohybu.
„
Bez univerzít a vzdelanosti Rusko nemohlo a do konca 18. storočia svetu ani nedalo žiadneho učenca formátu Galilea, Kopernika, Newtona, da Vinciho, Keplera, Vesalia či Tycha de Brahe.
Prvý ruský vedec európskeho formátu - Lomonosov - sa zjavil až okolo polovice 18. storočia - po tom, čo absolvoval štúdium na akadémii v Kyjeve.
Modernizácia Ruska v 19. storočí situáciu zlepšila. Rusi ani dovtedy neboli geneticky menejcenní oproti iným národom, ich zaostávanie za Európou bolo podmienené geografiou a dejinami.
Na zahraničné univerzity to mali vždy oveľa ďalej ako Európania a ako už bolo povedané, vlastné univerzity až do polovice 18. storočia nemali.
V ďalších obdobiach Rusko v dôsledku despotických režimov opakovane prichádzalo o vzdelanú časť obyvateľstva. Veľkú časť inteligencie stratilo Rusko po boľševickom prevrate v roku 1917, v občianskej vojne a vo veľkom hladomore, ktorý spôsobili nástup komunizmu a sucho v rokoch 1921 - 22. Veľká časť elity národa zahynula v bojoch s komunistami, desaťtisíce ďalších ušli pred smrťou na Západ. Z tých, čo sa rozhodli zostať, mnohí zahynuli neskôr pri stalinskom hladomore začiatkom 30. rokov, vo vražedných orgiách KGB, v gulagoch aj na jatkách vojny proti Fínsku a druhej svetovej vojny.
Špičkového genetika Nikolaja Vavilovova napríklad zatkli v lete 1940 a odsúdili na smrť. Dobráci z KGB – „alma mater“ podplukovníka Putina - ho však nepopravili: zomrel vo väzení od hladu.
Kým u genetikov to nebolo úplne jasné, aj Stalin chápal, že militarizmus vyžaduje nechať prežiť aspoň časť fyzikov a technikov. Vďaka tomu sa usmialo na ruské pomery šťastie napríklad na raketového konštruktéra Sergeja Koroleva. Ten bol zatknutý v roku 1938, vo väzení z neho kágebáci takmer vytĺkli dušu a dolámali mu čeľusť, ale nezabili ho, dostal „len“ desať rokov. Rok strávil v gulagu na Kolyme, ale na rozdiel od pol milióna iných väzňov, ktorí tam nechali svoje kosti, Korolev tam nechal iba vymlátené zuby. Pred zimou 1939 ho stiahli do Moskvy, kde ho väznili v laboratóriu.
V roku 1946 ho Kremeľ poslal do obsadenej nemeckej raketovej továrne v Nordhausene: privezené nemecké technické zariadenie a okolo dvetisíc nemeckých raketových vedcov, inžinierov a ich rodinných príslušníkov umožnili vybudovať sovietsky raketový program, popri atómovej bombe najväčší vedecko-technický úspech v dejinách Ruska.
Po Stalinovej smrti si vzdelaní ľudia v Rusku a v Rusmi okupovaných krajinách vydýchli, ale na slobodné bádanie a vzdelávanie chýbala profesorom aj vedcom sloboda tlače a pohybu. Z materiálnej a duchovnej biedy Ruska utekajú vzdelaní ľudia dodnes.
