Autor je riaditeľom STRATPOL-u a bývalým štátnym tajomníkom ministerstva obrany
Aké ponaučenie vyplýva z udalostí v Turecku? Aký by sme k nim mali zaujať postoj?
Po prvé, treba v každom prípade odsúdiť vojenský prevrat, nech sa takýto skutok deje v mene čohokoľvek vrátane demokracie či sekularizmu...
Nič nemôže ospravedlniť zvrhnutie demokraticky zvoleného politického vedenia. Prezident Recep Erdogan, ako aj turecká vláda boli zvolení v demokratických voľbách bez ohľadu na to, či ich máme radi, alebo nie.
V konečnom dôsledku aj turecké obyvateľstvo reagovalo na základe tohto princípu: je lepšia nedokonalá demokracia ako vojenská diktatúra v mene lepšej demokracie.
Prvá zmena po sto rokoch
Na druhej strane prezident Erdogan nie je žiadny „pionier“ – zneužíva coup d´état na likvidáciu politických protivníkov a dokonca ide ešte oveľa ďalej: snaží sa zlikvidovať nositeľov kemalovskej tradície, sekularistického tureckého štátu, ktorí sú najväčšou prekážkou posilnenia jeho osobnej moci.
A čo je dôležité, Erdogan neničí len politickú reprezentáciu kemalizmu, ale aj jeho intelektuálne a inštitucionálne zázemie – učiteľov, sudcov, univerzity, médiá...
Po neúspešnom pokuse o vojenský prevrat sme svedkami nemenej radikálneho vývoja, akurát opačným smerom.
Má to dve dôležité konzekvencie. Prvýkrát po založení Tureckej republiky po prvej svetovej vojne, ktorá stála na princípoch sekularizmu a snahu a modernitu, a mala jednoznačnú prozápadnú orientáciu ako strategický cieľ, sa tento princíp mení.
Vplyv Únie je obmedzený
Či už bola počas posledného necelého storočia v Turecku civilná vláda, alebo vojenský režim po prevratoch (1960, 1971, 1980 a tzv. postmoderný coup v roku 1997), nikdy sa nespochybnila strategická orientácia na západný svet.
A pričlenenie sa k Európskej únii bolo definované ako konečný cieľ tureckej zahraničnej politiky, akýsi „finalité“ tureckých snažení o modernitu.
Erdoganov „civilný prevrat“, ak uspeje – a vyzerá to tak, že áno – môže tento takmer storočný vývoj ukončiť a na konci cesty bude Turecko oveľa menej demokratické, viac autokratické a oveľa menej ukotvené vo vzťahoch s Európskou úniou.