Ktovie, či je to tak: čím nám je lepšie, tým sme bezradnejšími. Ako spoločnosť žijúca pod jednou ústavou, teraz pod Ústavou SR. Priznávame status národnosti trinástim menšinám, ktoré sú v iných štátoch naopak často väčšinou, ale tam nie sú tí naši občanmi, tak sú turistami alebo hosťami.
Hosťami boli napríklad remeselníci, ktorých sem vrchnosť pozvala, napríklad talianski kamenári na Spiši v stredoveku. Tí však už nie sú ani hosťami, a ani taliansku menšinu nemáme, takže sú občanmi. Napr. moravská menšina je u nás oficiálna, neviem, či o tom vie, hádam áno. A či je v Česku menšinou, neviem, na Morave asi tiež nie.
Básnik Joža Lysohorský písal v latinčine, angličtine, nemčine, publikoval v Indii, kandidoval na Nobelovu cenu (dožil v roku 1989 na Mýtnej ulici v Bratislave). Ktovie, či Lachovia sú menšinou uznanou na Morave.
Politológov máme viac ako výrobcov mlieka a bezradnosti, ako sa správať k sebe navzájom, ak si máme vystačiť s tým, čo učia deti v škole, to zjavne nepomáha.
Keďže spoločnosť vedú odchovanci demokratického centralizmu v rámci zjednotenia sveta proletárov pod červenou zástavou avantgardy – komunizmu, politológovia ani učitelia toho veľa v poznaní nezrekonštruovali. Na rozdiel od fasád domov minulosti, teda tých, čo ešte zostávajú.
