Architekt Iľja Skoček projektuje takmer výhradne v Bratislave. Za svoje realizácie získal viac cien. Vlani ocenili CE-ZA-AR-om jeho vlastný rodinný dom, tento rok je ich spoločný projekt s kolegom Jánom Pavúkom – dostavba areálu ministerstva zahraničných vecí na Pražskej ulici nominovaný na cenu CE-ZA-AR aj časopisu ARCH.
Čo pre vás znamenajú ceny?
„Určite ma to teší. Ako raz niekde radil ženám Milan Lasica, „chváliť, chváliť, chváliť, tam nemôžete spraviť chybu, muža nemôžete prechváliť“. A ocenenie je určitým spôsobom pochvala. Najviac sa však tešia deti, že ma vidia v telke. A svokra. Tak sa snažím, aby som im robil radosť.“
Máte pocit, že aj vďaka cenám sa verejnosť vo vnímaní architektúry trochu posúva? Vzdeláva?
„Myslím, že v tom je hlavný zmysel Ceny CE-ZA-AR. Vďaka televíznemu prenosu z galavečera a propagácii nominovaných diel v médiách sa slovenská architektúra a jej hodnotenie medzinárodnou porotou dostáva do povedomia verejnosti.“
Najťažším zadaním architekta vraj je postaviť vlastný dom. V tom, ktorý si v náročnom teréne postavil Iľja Skoček, sa podľa jeho slov býva až prekvapujúco dobre. Osemdesiat schodov rodinu s troma deťmi udržiava v kondičke. Dom na Mišíkovej vlani medzinárodná porota ocenila cenou CE-ZA-AR. (zdroj: Paťo Safko)Architektúra sa síce nedá vnímať ako čisté umenie, ale vo výtvarnom cítení ľudí možno najviac ovplyvňuje. Je každodenne na očiach. Rozmýšľate pri tvorbe aj o svojej zodpovednosti architekta?
„Zodpovednosť je v našej práci kľúčová. Sme podstatnou mierou zodpovední za to, akým spôsobom sa budú pri výstavbe míňať verejné alebo súkromné prostriedky, sme zodpovední, aké kvalitné sú domy, ktoré navrhneme, aké kvalitné bude prostredie, ktoré nimi vytvoríme. Nemyslím len prostredie v budovách, ale predovšetkým to, čo nezastaviame, ulice, námestia, dvory. Ten vzduch, čo ostáva. Jeho proporciu, mierku, pôvab alebo trebárs silu. Vnímanie tej kvality je podľa mňa síce podvedomá vec, formuje však osobnosť človeka, niekde sa nám to ukladá na harddisk. Najdôležitejšie na tom je, že to, čo po nás ostáva, je tu na sto rokov. Pre ďalších x generácií, ktoré v tom budú vyrastať a žiť.“
Počuť teraz odborníkov, že sa architektúra na Slovensku zlepšuje. Ja mám však stále pocit, že len v jednotlivostiach. Developeri nad sebou nemajú pevnú ruku a celý svoj pozemok zastavajú čo najväčšou hmotou – teraz napríklad na nábreží Dunaja budova ČSOB, predtým River park. Čo by sa s tým malo urobiť?
„Problém nevidím v developeroch. Zdá sa mi, že sú oveľa zodpovednejší ako pred pár rokmi. Kto iný má stavať mesto, ak nie developeri? Len kto iný má regulovať developerov, keď nie mesto? Tam je zrejme problém. V mechanizmoch ako regulovať stavbu mesta. V koncepcii. Nechcem sa nikoho dotknúť, magistrát sa týmito vecami určite zaoberá, ale ja nevidím výsledok. A iba ten sa počíta. Nehovorím len o meste ako celku, alebo jednotlivých zónach. Koncepčne sa majú riešiť aj čiastkové veci. Povedzme dlažba na chodníkoch. Prechádzal som po vynovenej Štúrovej ulici. To je skrátka Ein Kessel Buntes, ako vzorkovňa v stavebninách. Ale nech, asi sa to niekomu páči. Pred univerzitou je však už kamenná kocka, za rohom na nábreží štandardná zámková dlažba a práve dokončili opravu Múzejnej ulice hneď za budovou univerzity a, čuduj sa svete, zase iná dlažba, pre zmenu čierna. Ak je za týmto nejaká koncepcia, tak do nej niekto nasypal antikoncepčné pilulky.“
Čo sa podľa vás v meste naopak podarilo?
