Autorka je psychologička a spisovateľka, žije v Mníchove
Vždy som sa snažila byť k Bratislave zhovievavá, prekážali mi povzdychy „Na Slovensku je to tak“, keď sa v bazalkovej nátierke na pešej zóne našla stonka rozmarínu.
Keď sa nadáva na povestné slovenské zdravotníctvo, rada pripomeniem chaos v nemeckej nemocnici a neochotné recepčné na mníchovskej pohotovosti.
Vždy som sa v Bratislave cítila doma a bola by som rada, keby to tak ostalo. Mrzí ma však, keď si na prvej pumpe za slovenskou hranicou pýtam horúcu vodu do dojčenskej fľaše a chlapík vraví: Ale zaplatíte si to, hej? Hej, veď euro a pol za 150 mililitrov teplej vody ma určite nezruinuje.
A potom prídem do bytu, ktorý si prenajímam už štvrtýkrát, majiteľka ma oslovuje krstným menom, čo je možno až trochu prehnaná familiárnosť, ale minule mi priniesla zo záhrady aj kilo čerešní a dala mi vizitku, vraj keby som niekedy potrebovala na dlhšie.
A keď sa teraz pýtam na cenu, zrazu je to o päť eur viac, vraj preto, že sme s tu s malým, hoci minule sme aj traja platili rovnako.
