Autor je spolupracovník Asociácie pre medzinárodné otázky (AMO)
Po brexitovom šoku zbiera európska politická scéna dych na kľúčový rok 2017, keď sa uskutočnia voľby v mnohých členských krajinách.
Okrem Českej republiky či Holandska sa bude voliť predovšetkým vo dvoch kľúčových štátoch - vo Francúzsku a Nemecku.
Kým kancelárka Merkelová má aj napriek poklesu popularity v tieni utečeneckej krízy víťazstvo vo štvrtých spolkových voľbách v rade takmer isté, návrat Francoisa Hollanda do Elyzejského paláca je nepravdepodobný.
Prvýkrát v histórii piatej republiky to však neznamená, že by s prezidentským úradom mohol automaticky počítať kandidát pravice.
Aj napriek niektorým úspechom Hollandovej ľavicovej vlády hodnotia Francúzi súčasného prezidenta veľmi negatívne. Kým konzervatívnejší voliči zle prijímali zrovnoprávnenie sobášov homosexuálov, ľavicová scéna na čele s odbormi momentálne brojí proti potrebnej reforme trhu práce.
Na jeho prezidentský úrad samozrejme padá aj tieň niekoľkých krvavých teroristických útokov, ktorých príčiny však majú korene oveľa hlbšie, ako je jedno volebné obdobie.
Naposledy francúzskou verejnosťou otriasla brutálna vražda kňaza v Rouene, ktorá nasledovala necelé dva týždne po tragickom útoku v Nice.
V prieskumoch týkajúcich sa prvého kola prezidentských volieb by Hollanda nepodporilo ani 15 percent voličov, v druhom kole (do ktorého by sa dostal len s minimálnou pravdepodobnosťou), by ho Marine Le Penová aj Nicolas Sarkozy s prehľadom porazili.
Le Penová za zenitom
O nástupe Marine Le Penovej a jej reálnej možnosti vyhrať budúce prezidentské voľby sa hovorilo predovšetkým v súvislosti s jej úspechmi v minuloročných regionálnych voľbách.
Hlasovanie v druhom kole však ukázalo funkčnosť väčšinového systému, keď sa voliči v celej krajine spojili proti Národnému frontu a vyšachovali všetkých jeho kandidátov. Napriek očakávaniu nevzrástla jej popularita ani po britskom referende – podľa nedávnych prieskumov sa stále pohybuje pod 30 percent.
Dá sa preto tvrdiť, že Marine Le Penová už dosiahla svoj volebný potenciál. Stagnácia prebieha aj u pravicových republikánov. Exprezident Sarkozy môže dúfať, že ho znovu zvolia, len vďaka nepopularite Hollanda.
A iba v prípade, že ho ako kandidáta pravice nevyšachuje medzi ľuďmi obľúbený expremiér z časov prezidentovania Jacqua Chiraca a dlhoročný starosta Bordeaux Alain Juppé. Hoci by sa Juppému vo voľbách darilo oveľa lepšie ako Sarkozymu, bývalý prezident bude mať cestu ku kandidatúre ako predseda strany ľahšiu.
Tradičný boj medzi pravicou a ľavicou, ktoré sa z času na čas museli spojiť kvôli popularite Národného frontu, sa však môže na budúci rok stať minulosťou.
Čo ponúka mladý politik
Čiernym koňom budúcich volieb by sa totiž mohol stať mladý minister hospodárstva Emmanuel Macron, ktorý si vytvára hnutie En marche! (Vpred!). Hnutie získalo už vyše 50-tisíc mladých dobrovoľníkov na pouličnú kampaň.
Macron ovláda komunikáciu na sociálnych sieťach a otvára nové témy, ktoré doteraz na politickej scéne chýbali. Verejnosti tak ponúka pozitívnu alternatívu tak k tradičným politickým stranám, ako aj k Národnému frontu, ktorý doteraz neakceptoval nezvratnosť vývoja globalizácie.
