Autor je historik, pracuje v SAV
Varšavský samit NATO opäť potvrdil odhodlanie Severoatlantickej aliancie chrániť svojich členov voči jednej z najväčších súčasných hrozieb – Rusku.
Rovnako ako pred rokom 1989 sú hranice presne vymedzené, línie narysované, kategórie dobrých a zlých jasne určené. Rovnako ako pred rokom 1989 sú komentátori a politici skalopevne presvedčení, že sme na dobrej strane.
V Európe sa vytvorili dva bloky: jeden – (zatiaľ) minoritný velebí Putinovu autoritatívnu politiku, vidí v ňom záchrancu skutočných európskych hodnôt a ruskú zahraničnú politiku považuje za dôsledok rozpínavosti USA pod rúškom NATO; druhý – dominantný, zase vníma ruskú agresívnu zahraničnú politiku ako dôsledok nedemokratického domáceho režimu.
Spochybnením druhého pohľadu sa človek v primitívnej bipolárnej logike často ocitne po boku Le Penovej, či Kotlebu, nepriateľov EÚ a obdivovateľov diktátorov. Môžete byť len za alebo proti. Tertium non datur!
Projekcia vlastných chýb na nepriateľa
Toto jasné vymedzenie však prináša jedno zásadné riziko – keď zvalíme všetky chyby na svojho protivníka, neostane priestor a ani dôvod zamýšľať sa nad našimi vlastnými.
V európskych dejinách máme mnoho takýchto príkladov. Chýbajúca spoločenská sebareflexia nás v minulom storočí doviedla k dvom svetovým vojnám, zatiaľ čo z poučenia z rokov 1939 – 1945 pramenilo zmierenie, nebývalé obdobie stability, prosperity a mieru.
Jedným z najdôležitejších odkazov európskych dejín minulého storočia ostáva skúsenosť, že vo vojne sa dá zvíťaziť iba v tom prípade, ak nevypukne. Zdá sa však, ako keby Európska únia dnes zabudla na svoje vlastné korene.
Možno je to dôsledkom toho, že zatiaľ čo v roku 1945, teda na začiatku (západo)európskej integrácie bola Európa zničená, ponížená a zúfalo hľadala východisko zo svojej katastrofálnej situácie, v súčasnosti je klubom vyvolených a nezriedka namyslených, ktorý si sám vyberá, s kým sa bude kamarátiť.
No nahradiť niekdajší francúzsky, nemecký, český, či holandský nacionalizmus nacionalizmom európskym je najrýchlejšou cestou k obnoveniu studenej vojny – v tom lepšom prípade.
Ruská propaganda nevysvetľuje všetko
Európski politici svorne s americkými vyhlasujú, že urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby sa vyhli konfrontácii s Ruskom. Otázkou zostáva, prečo napriek „úprimnej“ snahe Západu o zmierenie považuje drvivá väčšina Rusov NATO za hrozbu.
