Strávil som niekoľko dní vo Frankfurte. Takmer 25 percent mesta tvoria cudzinci, pričom 40 percent obyvateľstva má nenemecký pôvod (vrátane 65 percent detí do piatich rokov). Ľudia, ktorí tvrdia, že integrácia nefunguje, tu zrejme nikdy neboli.
No po sérii útokov v júli by si človek povedal, že takéto demografické zloženie bude vyvolávať vrásky – ale mýlil by sa, a Frankfurťania si bezstarostne užívajú letný džoging alebo popíjajú pivko na brehoch Mohanu.
Osemnásteho júla napadol afganský utečenecký tínedžer ľudí v bavorskom vlaku s nožom a sekerou. O šesť dní nato došlo pred koncertom pod šírym nebom v Ansbachu k samovražednému bombovému útoku, ktorý spáchal Sýrčan, ktorému hrozila deportácia. Bombový atentátnik zabil jedného človeka, seba, a zranil pätnásť ďalších.
To boli prvé útoky v Nemecku, ku ktorým sa prihlásil Islamský štát, a je to prvé zabíjanie spájané s utečencami zo všetkých útokov v Európe (dokonca, aj keď jedinými obeťami boli samotní atentátnici, pričom polícia zastrelila útočníka z vlaku).
Frankfurt nie je jediným miestom v Nemecku, kde máte pocit pokoja. V Mníchove zabil 22. júla tínedžer narodený v Nemecku, iránskeho pôvodu – nie utečenec, nie prisťahovalec – desať ľudí.
Ako policajné vyšetrovanie rýchlo zistilo, strelca nefascinoval radikálny islam, ale skôr obdivoval Adolfa Hitlera, s ktorým mal rovnaký deň narodenia. Úrady pokojne a profesionálne poukázali na tento rozdiel – zabíjať v mene Alaha a v mene Adolfa nie je to isté.
