Blokovať prevádzkovateľov on-line hazardu je nápad neoriginálny i neefektívny.
Zahraničné vzory, ktoré Kažimír odpozeral, sa tvária ako podpora daňovej bilancie štátu, skôr však sledujú skupinový záujem domácich podnikateľov s hráčskymi vášňami.
Nad rámec toho, že už sú známe a na sieti dostupné návody na obídenie zákazu hriešnych stránok, podstatnejšie zrejme je, že návrh neobstojí systémovo ani takpovediac filozoficky.

Konkrétne trebárs pripadá absurdné, aby v právnej realite, v ktorej stránku detského porna môže zrušiť na internete iba súd, na scenzurovanie pokra, rulety či blackjacku by stačila aj právomoc daňovej autority.
Zrejmé tiež je, že v čase sakralizácie sieťovej neutrality nie je cestou mocenský výber nerestí, pre ktoré sa princíp ruší iba preto, že raz sa ochraňuje spotrebiteľ, inokedy domáci monopol a tretíkrát napr. príjmy rozpočtu.
To nie sú dosť legitímne dôvody na štátne babranie sa v internete. Lepšie bude pozrieť sa do očí pravde.
Hazard – ako veľa iného – nemá hranice.