Autor je turkológ a arabista, pôsobí na Ústave orientalistiky SAV
Ešte nikdy za vlády prezidenta Erdogana nedošlo v Turecku k takému výraznému konsenzu naprieč politickým a spoločenským spektrom ako v otázke zodpovednosti za pokus o vojenský prevrat z 15. júla.
Od sekulárnych kemalistov cez nacionalistov až po vládnu proislamskú Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP) je za vinníka unisono označované hnutie Služba (Hizmet) kazateľa a duchovného Fethullaha Gülena.
Toto veľmi vplyvné globálne moslimské hnutie bolo už minulý rok oficiálne vládou označené za Gülenovu teroristickú organizáciu – paralelnú štátnu štruktúru (FETÖ/PDY), ale represie voči jeho prívržencom vrcholia práve v poprevratovom období.
Nech už konali prívrženci hnutia v armáde, polícii a justícii osamote či v prepojení na ďalšie vojenské a civilné štruktúry, posolstvo demokracie, tolerancie a mieru, ktoré šírili do sveta v uplynulých desaťročiach, ostane už iba prázdnou frázou, akousi kamuflážou skutočných zámerov.
Hnutie jednoducho účasťou na prevrate spáchalo samovraždu.
Gülenova stratégia lobingu
Hoci Gülenovo hnutie začínalo pôvodne pred zhruba tridsiatimi rokmi ako náboženské spoločenstvo orientované na zakladanie moderných škôl, pomerne rýchlo sa transformovalo aj na veľmi významné elitárske sociálno-politické hnutie.
Nehľadiac na to, že sa spoločenstvo samo prezentovalo ako apolitické hnutie, podobná charakteristika nevystihuje jeho ozajstnú rolu. V skutočnosti dávali jeho prívrženci vždy prednosť neformálnej a sieťovej politike (network politics), hoci z času na čas sa aktivizovali aj na poli elektorátnej politiky.
Fethullah Gülen uprednostňoval postupy, ktoré možno charakterizovať ako ovplyvňovanie chodu udalostí zo zákulisia a využívanie lobistických postupov, niekedy označované v turečtine ako „politika nad politikou“.
Takýto postup bol, okrem iného, v minulosti plodom prevládajúceho neliberálneho tureckého sekularizmu, ktorý by bol hocijaké otvorené politické a spoločenské aktivity moslimských kruhov okamžite potlačil.
Ako šíriť vieru a zachovať si sekulárnu tvár
Pokojný priebeh „konzervatívnej revolúcie,“ ku ktorej došlo v Turecku po roku 2002, by pravdepodobne bez pričinenia a zanietenia aktivistov a sympatizantov hnutia vôbec nebol možný, aj keď ich politická agenda ostávala vždy predmetom sporov.
Joshua Hendrick vo svojej monografii navyše tvrdil, že AKP a Gülenovo hnutie boli dve koaličné sily, ktoré si rozdelili prácu na pasívnej revolúcii medzi formálnu politiku a trhovo orientovanú akumuláciu zdrojov.
Jedným z primárnych cieľov hnutia bolo vybudovať moderné súkromné školstvo, ktoré malo pripraviť novú elitu ukotvenú v exaktných vedách a zároveň i v islámskej viere a etike.
David Tittensor výstižne opísal túto skutočnosť, keď povedal: „Gülenovo hnutie je misionárska organizácia – hoci nie v tradičnom zmysle slova,... (pretože) učitelia nie sú hlavní sprostredkovatelia posolstva islámu. Túto úlohu na seba preberajú skôr vybrané skupiny nábožensky orientovaných moslimských študentov, ktorí vo formatívnych rokoch slúžia ako študijní pomocníci pomáhajúci mladším žiakom v študentských domovoch a na spoločných ubytovniach. Tí zároveň tiež slúžia ako blízki pomocníci učiteľov a tým umožňujú, aby učitelia zostávali zväčša mimo náborovej práce a navonok zachovali sekulárny vzhľad týchto inštitúcií.“
