Záblesk nádeje z varšavského summitu NATO, že jednota Západu nie je minulosťou, zatemňujú zvuky rozvracačského obsahu (odkazu).
Erdoganova vyhrážka, že vypovie utečenecký pakt s EÚ, ak do októbra nepadne vízová povinnosť Turkov, a vízia Donalda Trumpa, že USA môžu uznať anexiu Krymu, ak to zlepší vzťahy s Ruskom, podrývajú Európu bezpečnostne viac než výsadok tisícky teroristov z Islamského štátu.
Pokiaľ ide o Turka, v terajšej situácii mu Únia, samozrejme, nemôže byť po vôli. Veď – ak už pre nič iné – Turecko je po puči bezpečnostne niekde úplne inde než pred ním. Erdogan to vie, z čoho kričí, že konflikt vyhľadáva, resp. vyostruje.
Mimo prízraku hrozby, že sa opäť zdvihne utečenecká vlna – pričom odpoveď EÚ stále nemá (nie je ňou ani biednych 1500 mužov novej Pobrežnej stráže) –, treba vidieť aj to, že konflikt s EÚ sa nemôže nepreniesť aj na NATO. A tam má Ankara strategickú pozíciu.
